Sms už nikdy viac?

Autor: Mária Vrška | 8.12.2013 o 13:47 | (upravené 8.12.2013 o 13:55) Karma článku: 7,15 | Prečítané:  1494x

Nerozumiem tomu. Keď som ho naposledy pred dvoma mesiacmi videla, všetko bolo v poriadku. Veľkí kamaráti, široké úsmevy... aj keď sa mi vidí, že už vtedy mu sadla na plecia akási ťarcha. Odchádzal od nás na vlak domov, v batohu si niesol všetky srbské suveníry a na stole ostala fialová kniha, ktorú mi požičal. A potom sa na mňa z ničoho nič vykašlal...

 

Nerozumiem tomu. Všetko bolo naozaj v poriadku. Na návštevu k nám sa tešil, chcel vidieť chrám svätého Sávu aj prírodnú rezerváciu Obedska bara. Venovali sme sa mu ako vzácnemu hosťovi. Pozvala som ho do obľúbeného Pevca na pohárik dunje, prechádzali sme sa s deťmi po centre, opekali u nás na záhrade, bol október. V hosťovskej prebýval šesť dní a všetko bolo fajn. Kámoši. Keď sa lúčil, objali sme sa a on si vzdychol so slovami: „Dobre. Dobre...". Vlak zapískal na odchod.

O týždeň som od neho dostala veľkú obálku. A kratučký list. Že mi zabudol vrátiť malú peňaženku a posiela aj tých osemsto dinárov, veď čo on s nimi na Slovensku. A že sa mi snáď bude páčiť darček, ktorý pripája. Z obálky som vylovila malý kamienok, ošúchaný, sivý, s tyrkysovými plôškami. Bol puknutý. Keď som ho otvorila, vypleštila som oči, pretože takú krásu som nečakala. Vnútro bolo posiate malinkými fialovými kryštálikmi ametystu. Skvost čistej prírody. A tiež posledný prejav, ktorý som od kamaráta dostala.

Život bežal ďalej a ja som nadviazala na môj zvyk, napísať mu jednu - dve smsky týždenne. Také milé kecy - „ako sa máš, čo robíš, bol si na chalupe?" Odpoveď neprišla. „Hej, kámo, čo sa neozývaš, si ok?". Nič. „Prepáč, že ruším. Prosím ťa,  poradiť mi bylinku na žalúdok." Ticho. Poslala som mu aj list, vnútri článok, viem, že ho to zaujímalo. A opäť nič. Niečo sa muselo stať. Určite žije - ak by nie, už by som o tom vedela. Vari som ho nejako urazila? Nahneval sa? Povedala som niečo nevhodné? Nepáčilo sa mu u nás? Neviem...

Napísala som mu aj na meniny. Aj na Mikuláša. Správa je vždy doručená, mobil funkčný. Odpoveď žiadna. Cítim, že to číta. A chce byť bez slov. Bez toho, aby som dostala vysvetlenie. Rešpektujem to, avšak trochu to bolí. Snáď sa ešte stretneme, chcem mu vrátiť knihu. Nebudem sa na nič pýtať, len mu smutne podám Vranac, fľašu srbského bieleho vína, ktoré mu u nás chutilo. Želal si, aby som mu raz také priviezla.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Dokonalosť bokom, treba sa dohovoriť - Fenomén bratislavskej viacjazyčnosti

Či človek prežije - vojnu, koncentračný tábor, vyhnanstvo -, záviselo často aj od toho, či ovláda jazyk, hovorí Jozef Tancer, autor knihy Rozviazané jazyky

EKONOMIKA

Daň z nehnuteľností narástla. Kde ľudia platia najviac?

V Novom Meste nad Váhom zaplatia ľudia na daniach až o 330 percent viac ako vlani.

KULTÚRA

Pixar nikdy nedobehneme, ale máme iné prednosti, hovorí autorka Lichožrútov

Drž sa ľudí, ale drž sa od nich ďalej! Pravidlo jeden pre ponožkožrúta.


Už ste čítali?