reklama

Ako som zavesila vegetariánstvo na klinec

Osemnásť rokov som nejedla mäso. Dobrovoľne, s radosťou. Stalo sa však niečo záhadné a dnes kupujem stehná aj pečienku, na tanieri mám slaninu, varím párky. O tejto zmene som takmer nikomu nepovedala, lebo sa hanbím priznať to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (267)

Ako dieťa som sa vraj pri obede predbiehala, aby som si z pekáča vybrala najkrajší kúsok mäsa. Jedla som všetko. No keď som mala šestnásť, stretla som Fera. Bol slnečný, letný deň, prechádzala som okolo športovej haly a zrazu ma oslovil neznámy chalan. Pekný, môj typ - trochu taký undergrounďák. Poprosil ma, či mu podpíšem akúsi petíciu Slobody zvierat. „Čo je to za spolok?" zvedavo som sa opýtala. A Fero mi porozprával o pripravovanej akcii, o zvieratkách, ich ochrane, útulkoch a nakoniec dodal, že je vegetarián. A že mi nechá na seba kontakt, môžem sa pokojne ozvať, ak by som chcela viac info a letákov. Jasné, že som petíciu podpísala. Kontakt zobrala. A zobrala som si od Fera vlastne ešte viac, vzor. Stal sa mi vzorom. „Mami, nebudem jesť mäso," oznámila som pri najbližšom nedeľnom obede, „chcem byť vegetariánkou." Mama len mávla rukou a myslela si, že ma to o dva dni prejde. Neprešlo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Osemnásť rokov som nejedla mäso. Najprv kvôli Ferovi a Slobode zvierat. Pozerala som filmy, ako prasa ryčí, keď ho idú zabiť. Ako steká krv a smutné oči sú prázdne. Filmy o týraných psoch a mačkách, o pokusoch na zvieratách. „Fuj," a stala som sa členkou Slobody. Mama mala pre mňa pochopenie, vyvárala mi brokolicu či huby, kupovala sóju. Občas som počúvala v rodine poznámky, že si nemám ničiť zdravie, čo je to za diétu, kedy s tým mienim prestať a nech si radšej naložím ten veľký rezeň. V škole ma provokovali hlúpymi poznámkami, nech nejem ani vajcia, lebo sliepku znášanie bolí alebo opačný prípad, že keď som tak veľmi proti zabíjaniu zvierat, prečo nosím kožené topánky. Tam mi moje puberťácke argumenty došli. Vegetariánstvo sa však stalo mojim životným štýlom a bola som na túto súkromnú zvláštnosť hrdá. S vege nálepkou som sa cítila zaujímavo, výnimočne a vôbec mi netiekli sliny, keď sa kdesi opekali klobásy. Roky utekali, výsledky krvi som mala vždy dobré a dokonca môj manžel, skôr ako sme sa spoznali, sa rozhodol pre vegetariánstvo. A Fero... stali sa z nás dobrí kamaráti, študovali sme na fakulte rovnaký odbor a dokonca sme boli aj kolegami v práci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa narodil prvý syn, mnohí sa pýtali: „Budete mu dávať mäso? Veď dieťa potrebuje aj tieto bielkoviny...", s manželom sme odpovedali jednohlasne v zmysle, že mäso mu dávať budeme a keď syn vyrastie, nech sa sám rozhodne, ako sa chce stravovať. Počas prvých mesiacov mamičkovania som mala veľké problémy. Hlboké postpôrodné depresie, málo vlastného mlieka, syn sa v noci často budil a ja som bola grogy. Keď som otehotnela druhý krát, zľakla som sa. Nechcela som nanovo prežívať všetky tie depky, slabosť, nervozitu. Chcela som mať veľa svojho mlieka, aby bol druhý syn spokojný a dobre spal. V pôrodnici, v tom zatvorenom mikrosvete, sme jedli málo. Nemocničná strava za veľa nestála, neboli sme ani hladné, každá sa plne venovala svojmu uzlíku. Sedela som v malej jedálni, pred nosom tanier s kuracím stehnom a okolo zopár dievčat, pričom ani jedno netušilo, že mäso nejem. Chytila som príbor. Nie preto, že ma vábi podmanivá vôňa alebo umieram od hladu, mala som na výber aj zásoby z tašky a žalúdok aj tak ešte naplno nepracoval. Stalo sa niečo záhadné ... počula som v sebe akýsi hlas, nutkanie, že takto je to správne, že to chcem, že to zjem. Možno to bol hlas môjho strachu, ktorý ma presviedčal, že keď začnem jesť mäso, budem silná, budem mať dostatok mlieka, nezopakujú sa problémy s kojením, dieťa bude spokojne spať a moje hormóny nebudú mať dôvod na skľúčenosť a úzkosti. Ešte pol dňa som nemohla uveriť, že som práve ten obed zjedla. A druhý deň tiež, aj tretí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doma ma čakal starší syn, ktorému bolo treba k ovocným a zeleninovým kašičkám pridávať aj rybu, mäso. Keď pri lyžičke zvraštil čelo, musela som skontrolovať, či je jedlo horúce, slané, mäkké, dobre uvarené... a tak som postupne rozširovala aj svoj jedálniček o nové chute. Vždy som to robila v tajnosti, hanbila som sa pred najbližšími priznať si túto novinku. „A čo je koho do toho, čo sa mám komu spovedať, je to moja vec," a ďalej som to tutlala. Raz sme boli cez víkend na kamarátovej chate, Vlado griloval mäso a jeho žena Vesna pri tom zo mňa nejako vypáčila pravdu. Do konca dňa mi neprestajne núkala tanier plný rebierok. Cítila som sa trápne a nakoniec som večer pri sviečkach ochutnala, no hanbila som sa. Keď sa o mäse dozvedel manžel, nenamietal, len ma pri jedení skenoval, či si ozaj tú salámu kladiem do úst. Zase som sa cítila nepríjemne a vlastne dodnes som vyplašená, keď sa v rodine bavíme o varení a jedení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moji rodičia, ani svokrovci, ani mnohí ďalší blízki nevedia, že som vegetariánstvo zavesila na klinec. Viem, že som voči nim neúprimná a keby som išla s pravdou von, vydýchla by som si. Zle sa cítim už aj kvôli tomu, že od epizódy v pôrodnici prešli dva roky. To je doba, čo? Najvyšší čas byť dospelou a pri šálke kávy to už všetkým prezradiť. A viete, čo ešte prezradím vám? Pred polrokom začal jesť mäso aj Fero.

Mária Vrška

Mária Vrška

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Čím zrelšia, tým krajšia. Od r. 2007 žijem v Srbsku, pracujem pre lokálnu RTV Stará Pazova v slovenskej redakcii. Vyšli mi 4 knihy pre deti, prispievam do viacerých vojvodinských časopisov a pozitívnu životnú energiu mi okamžite dodá Dubioza Kolektiv z Bosny. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu