Málokto mi volá na pevnú linku, väčšinou sú to hovory pre svokrovcov, preto nedvíham. Teda z času na čas zdvihnem, keď som sama doma. Keď telefón drnčí už piaty krát. „Do kelu, kto otravuje? Čo nechápe, že nie sme doma?!" šomrem nahnevane a nakoniec neochotne do čierneho slúchadla poviem haló? Zase niekto hľadá svokra, ktorý opravuje šijacie stroje alebo to bude pramamika. Zvláštne, kedysi dávno nám na displejoch nesvietilo, kto volá ... a tak mi v starej šnúre od pevnej linky ostal kus dejín a tajomstvo, kto sa asi ozve na druhej strane.
O 14h zavolala. Pekne sa predstavila, povedala, o čo jej ide a konverzácia sa spustila. V živote som tú pani nevidela, volala kvôli jednej knihe, čo však teraz nie je podstatné. Mala príjemný hlas, kultúrny prejav a nechala priestor aj mne, aby nekvákala iba ona. Som introvert a telefonujem stručne. Okolnosti ma však podnietili k tomu, že som sa otvorila a opýtala som sa jej aj na zopár osobných vecí, už mimo témy. Hovorili sme spolu ako staré známe asi pätnásť minút. Nakoniec sa ospravedlnila, že ma zdržala, ešte raz sme sa dohodli na zaslaní knihy a keď som položila slúchadlo, cítila som sa príjemne.
A to ma prekvapilo. Niekedy nezdvihnem mobil dobrej kamarátke, lebo sa mi nechce rozprávať. Niekedy sa s nervami ozvem do drnčiaceho telefónu a rýchlo vybavím, čo treba. Ja vlastne nerada telefonujem. Radšej píšem ako rozprávam. Dnes som veľmi prekvapila samu seba. Čím to je, že som štvrťhodinu kamarátsky preklábosila s neznámou 75-ročnou dôchodkyňou, ochotne som pristúpila na jej žiadosť a dokonca jej tú knihu zoženiem a pošlem zadarmo?