Po štyroch rokoch

Autor: Mária Vrška | 22.3.2014 o 22:22 | (upravené 22.3.2014 o 23:20) Karma článku: 10,80 | Prečítané:  852x

Prežila som búrlivú mladosť v štýle „indie-pindie“, kto poznal starú Alibabu na Mlynoch, snáď si vie predstaviť. Študovala som pedagogiku, po škole sa flákala a vôbec som nerozmýšľala o rodine a vlastných deťoch. Načo sa viazať? Sloboda bez záväzkov je predsa cool. A potom zrazu bum – svadba, manžel, dve deti. A dlhotrvajúci boj s vlastným egoizmom.

Radosť pri prvom tehotenstve som prežívala akosi „cez sklo", nevedela som sa tešiť naplno. Štvormesačné postpôrodné depresie som si však už naplno prežila. Dokola kŕmiť, prebaľovať, kúpať, každú noc vstávať a čičíkať, kočiar, hra, plač, lekári ... bola som vďačná za každú hodinu spánku a pokoja. A zase bum, braček. Všetko odznova. Celé tie mesiace som sa zožierala, že nemám čas na seba. Nie na sprchu, kávu či správy. Chýbal mi čas na moje záľuby, na moje ticho, na moje flákanie. Kedykoľvek ma deti v strede činnosti vyrušili, musela som sa im venovať a bola som nervózna, pretože môj egoizmus chcel dokončiť rozrobenú vec. Stokrát denne. Všetko som musela prispôsobovať deťom, od rannej fľaše mlieka po nočné prikrývanie holých chrbátikov. Často som chcela robiť A, no musela som B. A v mojom vnútri bojovala materinská láska a zodpovednosť s egoistickou túžbou aspoň nachvíľu sa uvoľniť z tých okov. Po troch rokoch som si trochu vydýchla, keď som mohla prespať celú noc bez budenia. Čím sú deti staršie, tým je mne ľahšie... a nenechám sa zastrašiť múdrosťou skúsenejších, ktorí hovoria „malé deti - malé starosti, veľké deti - ...". Teším sa, keď si tie dve vrtuľky budú vedieť sami utrieť zadok, napísať úlohu, uvariť čaj a som zvedavá, čo im poviem, keď sa v sedemnástke vrátia domov až nadránom. Dnes sa však stala zvláštna vec. Lenka sa ponúkla, že príde na návštevu. Že sa pohrá s deťmi a ja sa môžem venovať svojim veciam. Situácia sa vyvinula tak, že trojica odišla na výlet s nocľahom  a ja som ostala doma sama. Po štyroch rokoch prvá noc bez detí. Nevolám im ako sa majú, Lenka je spoľahlivá, deti ju milujú. A čo ja? Mám zrazu ten vytúžený čas pre seba. Jasné, že som sa celý deň flákala. Obchody, návšteva, čítanie, prechádzka, kaviareň, obchody. Po večeri som si triedila nákup, šaty, knihy, myšlienky. Predo mnou nová noc plná možností a ja zdanlivo márnim čas na blogu. Lenže kým píšem, rozmýšľam. O sebe. O deťoch. O láske a živote. O mojom egoizme a úlohe matky. O protikladoch, čo vo mne zápasia. O šťastí a spokojnosti, o rodine, základnej bunke. O hneve. O srdci. O zmysle. A nezmysloch. A o zvláštnom tichu. Tak veľmi som si chcela užiť noc slobody, až nakoniec neviem, čo mám robiť. Bez slova narovnám komínček detských plienok, položím tričko do police, macka na vankúš. A potom si do uší narvem maximum volume, jednu pieseň stokrát dokola. Výborne sa pri nej túla, aj keď len poležiačky v myšlienkach, no tie dimenzie! Chce sa mi objať celý svet. Jeden známy mi raz napísal: „Ináč, úloha matky je najkrajšia úloha, aká ani v divadle nie je...". Som obyčajná šťastná mama, vďačná, že si môžem trochu vydýchnuť v tom celoživotnom maratóne. A deti, čo mi visia na krku, sú mojim príveskom - mojim šperkom...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?