Prečo nás tak rozčuľujú Svedkovia?

Autor: Mária Vrška | 17.6.2015 o 14:18 | (upravené 17.6.2015 o 17:44) Karma článku: 11,90 | Prečítané:  3665x

Pol jedenástej doobeda, krásnych 25 C, v kvietkovaných rukaviciach vytrhávam burinu zo záhonu pred domom. Z ticha ma vytrhne hlas pri bráne. „Dobrý deň, môžeme vás na chvíľku osloviť?“

Vystriem sa a prekvapene pozerám na dvojicu. Ona staršia, dlhá sukňa, jemný hlások. On mlaďas v bielej košeli, s fasciklom v ruke. No nazdar, ako sa ich teraz zbavím, keď nemôžem zatvoriť dvere? - premýšľam trochu v panike.  Nestihnem ani otvoriť ústa, žena s úsmevom a pokorou pokračuje. Predstaví sa, hneď otvára Bibliu a chce mi z nej prečítať úryvok. Vstupujem do obrannej akcie.

„Prepáčte, ale to nie je nič pre mňa. Nezaujíma ma to,“ poviem a opäť sa skloním k motyčke a vedierku.

„Nezaujímam vás konkrétne ja alebo Boh?“ provokačne sa pýta žena.

Jémine, ona sa chce rozprávať. Čo nechápe, že ja nie?

„Nehnevajte sa, ale vy ma nezaujímate a mám prácu.“

Kde sa to v nej berie, že sa nenechá uraziť ani odbiť? Žena pokračuje:

„A Boh vás zaujíma? Viete, že Sväté písmo napísal On a je to najcennejšia kniha? Čítate Bibliu? Cez ňu sa k vám Boh prihovára...“

Nemám guráž, aby som ju okamžite poslala do ri... a nedovolím si povedať, že ma Boh nezaujíma. Veď len dnes cestou zo škôlky som sa k Nemu v myšlienkach obracala s dôverou v jednej súkromnej veci ... Nerada hovorím, že som veriaca - pretože to slovné spojenie vo mne evokuje zmiešané, rozporuplné pocity. Som však presvedčená, že nad človekom a prírodou a vesmírom stojí živé „Bytie“ či ako si to kto nazýva a vysoko nás prevyšuje. Každý má právo hľadať si v tomto odpoveď sám a každý človek je rovnako hodnotný - bez ohľadu, či je ateista, katolík, budhista alebo svedok Jehovov. Môj vývoj je bohatý - pokrstená katolíčka, nútená chodiť do kostola, neskôr samorast ateista, potom hľadajúci blúdiaci, pokus o návrat ku katolíkom, po presťahovaní do inej krajiny vplyv evanjelikov ... a dnes nechodím do kostola, ani sa každý večer nemodlím otčenáš ... a predsa mám k Bohu najkrajší, najslobodnejší vzťah. Viera a dôvera nepotrebuje hranice, organizácie, cirkev. A Bibliu nečítam, snažím sa čítať svoj každodenný život. Lebo nič sa nedeje len tak ...

„Áno, máte pravdu,“ hovorím. Týchto nepozvaných hostí z dôvodu predsudkov na kávu určite nepozvem, no krátko pokračujem: „ale Biblia nie je jediný spôsob, ako sa Boh môže prihovárať k človeku.“

Žena zbystrila a hodila ďalšiu otázku – ako som to myslela. S motyčkou v podrepe krátko vysvetľujem. Smiešne, pozerá na mňa cez tyčky v bráne, ja ju neviem rázne odmietnuť, naopak vysvetľujem jej, čo si myslím ja:

„Predsa v reálnom živote. Aj teraz, keď tu stojíte, Boh mi tým chce niečo povedať:“

„Výborne, správne,“ potešila sa žena, akoby som bola jej žiačkou, ktorá odpovedala na jednotku. Chvíľka trápneho ticha. Nakoniec mi dala vizitku a odporúčanie, že ak ma nezaujala táto téma, na ich stránke si môžem nájsť kopec iných tém. Kvietkované rukavice slušne berú kúsok papierika, ktorý nakoniec skončí v koši. Žena sa lúči a sľubuje, že o týždeň pôjde zase okolo a zastaví sa, aby sa opýtala, čo hovorím na ich www. No super, dúfam, že nebudem doma. Ako sa to zdvorilo povie – Ďakujem, netreba? Nechoďte? Nepríďte? Neopovážte sa mi tu zvoniť? Dajte mi pokoj? Vypadnite?

Dvojica sa po piatich minútach lúči, konečne prehovorí aj pekný, mladý muž: „Príjemnú prácu vám želám.“ Vraciam sa k burine, samote, tichu,  k svojim myšlienkam.

Čo také sa stalo? Išli okolo, zastavili sa na kus reči, boli milí, prívetiví a mali potrebu rozprávať o veciach, ktoré sú pre nich dôležité.

Alebo inak – chodia od domu k domu, zvonia, sú usmiati a dotieraví, otravujú, ťažko sa ich zbavíš a každému tlačia do hlavy svoje gebuziny. Dva pohľady ...

Prečo to však robia? Musia? Majú to príkazom od svojho šéfa, ktorý okrem miloty a dobroty vie byť aj prísny a razantný? Nie je tým svedkom trápne stáť na rohu ulice a ponúkať časopisy? Nie je im nepríjemné počúvať arogantné reakcie okolia? A nie sú to chudáci, ktorí sa dali zlanáriť do nejakého spolku a teraz sa musia podrobiť pravidlám?

Diskutovať by sa o tom dalo donekonečna. Vraciam sa však k sebe – ako sa cítim po tomto stretnutí? Trochu nepríjemne, lebo som ich odmietala, bola som voči nim zatvorená a chladná. Avšak cítim aj spokojnosť, že som im nevedela hneď drzo vynadať, že som mala trpezlivosť a bola som k nim slušná. Veď sú to hodnotní ľudia, tak ako ja, len majú inú cestu, iný smer ...  V mojom tichu počúvam vlastný dialóg. Rýchly a egoistický tón sa háda s pokojným.

„A čože ti chcel Boh povedať v tej chvíli, keď tu stáli tí dvaja, ty premúdra poetka?...“

„Veľa toho. Že je dobré správať sa slušne. Že sa mám naučiť vedieť človeku do očí povedať svoju negatívnu reakciu, svoje „nie“. A že je život krásny taký, aký je... totiž že život s Ním je krásny presne taký, aký je.“

Amen J

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?