druhá viezla na bicykli vrece zemiakov a v ľavej ruke ešte drevený rebrík... „To sú baby!“ pomyslela som si.
Páči sa mi, keď žena nie je cintľavka ani cica horenos. Keď je rozvážna, konštruktívna, kašle na „čo by susedia povedali“ a vždy hľadá riešenie. Moja svokra, s ktorou žijeme v blízkosti, je taká. Možno som od nej pochytila zrnko tej ženskej tvrdosti. Keď nepotrebujem pomoc, nepýtam ju. Nábytok si popresúvam sama, na bicykli viem odviezť 15 litrov vody plus jedno dieťa a vďaka zumbe cítim viac sily. A keď pri nejakej záťaži fučím z posledného a synovia na mňa vygúlene pozerajú, len sa usmejem a vojensky poviem „ja to vydržím, som predsa žena – kôň.“
Mnoho rokov som v sebe nosila zvláštne želanie, že by som sa chcela o seba viac starať. Dať si mejkap, keď idem do centra. Vysoké opätky. Vyvetrať sukne. Ladiť farby a doplnky. Kúpiť si normálnu kabelku. Pokusy o modernú, uhladenú devu mi však vždy vydržali tak dva dni. Vraciam sa z centra v lodičkách, v ktorých ma už bolia chodidlá, na tvári cítim umelý zbytočný nános šminiek a kontrolujem, či je náter laku na nechtoch stále bezchybný. Toto vôbec nie som ja. Som smiešna karikatúra. A tak roky ostávam jednoduchá, pri svojich džínach, martinkách a extra krátkych vlasoch. „Prečo je to tak? Prečo tie pokusy o zmenu na krásnu a upravenú nikdy netrvajú dlho?“ pýtam sa manžela, ktorý rád a celkom dobre analyzuje. „Pretože si prírodný typ a máš v sebe aj kus mužskej energie,“ hovorí. Jeho analýza mi pomohla. Už ma neotravujú predstavy, že chcem byť kočka, ktorá sa čo najkrajšie oblečie, ktorá je zladená a in a waw. Je vo mne predsa kúsok chlapa! Často to cítim v obliekaní, pri riešení problémov, výchove synov, aj pri každodennej práci.
Človek je spleť všemožného a život je vlastne aj o sebapoznávaní, dešifrovaní. Čím viac samu seba dešifrujem, tým viac sa mám rada a som spokojná. V telke si pozriem čisto ženské somariny, poklábosím s kámoškou na káve a rada sa poflákam po obchodoch. No som rada aj strapatá a očmudená na stanovačke, viem si vychutnávať endorfíny pri upotenom športe a už by som určite zvládla odviezť na bicykli vrece zemiakov aj rebrík. Lebo sa cítim ako žena, v ktorej je kus koňa. Nádherného, majestátneho a silného tvora.
Atmosféra Srbska mi vyhovuje. Život je tu v istom zmysle uvoľnenejší, slobodnejší a bláznivejší. V každej žene je ukrytá veľká sila a mnohé z nás o tom ani nevieme. Možno len treba urobiť smelý krok, aby sa tá sila odkryla. Presťahovať sa bolo dosť odvážne. A je pre mňa zaujímavé vnímať a spoznávať tú silu a ženský život posypaný balkánskym korením.
