Všetko sa to udialo v centre nášho mestečka, ktoré má asi 50 tisíc obyvateľov. Vychádzali sme pred dom oslávenca, rozlúčili sa, keď v tom päťročný nechcel nastúpiť. „Hnevám sa na vás, idem pešo,“ hovoril v zápale emócií. Bezradne som pozrela na manžela a pokrčila plecami.
„Sadaj,“ hovorí mi, „neboj sa, keď uvidí, že odchádzame, hneď si to rozmyslí.“ Sadla som a manžel naštartoval. Syn sa spokojne obrátil, podskočil si a veselo sa pustil cestou domov pešo. Pri chôdzi sa mu od šťastia ruky hompáľali až nad hlavu. Také šťastie sme mu nemohli prekaziť. Ale nechať ho samého, aby prešiel centrom cez dva semafory a potom dlhou ulicou na okraj mesta, kde ho čakala síce malá, ale komplikovaná a neoznačená križovatka? Mala by som plné gate a vynervované srdce.
„Tu za rohom mi zastav a potom pokračuj domov,“ hovorím mužovi. Vystúpila som z auta a schovala sa za veľkú tabuľu, aby ma syn nezbadal. Ešte stále hompáľal rukami a čosi si veselo rozprával popod nos. Na semafore mi stúpol adrenalín – ale chlapec to má nacvičené, pekne čakal na zelenú. Centrum zvládol. Teraz už len dlhá ulica. Schovávam sa poza stromy, idem cez trávnik, občas zájdem za múrik alebo stĺp, len nech ma nezbadá. Je mi jedno, čo si myslia zvedavé staré babky, vyzerám ako idiot. Ako detektív Karol. Je to však krehká, súkromná hra – sledujem, ako moje dieťa zreje, ako sa v ňom posilňuje sebavedomie a odvaha. Tento pocit, ktorý sa práve formuje v jeho dušičke, je pre jeho budúcnosť veľmi dôležitý.
Zrazu sa syn pristaví pri lavičke, na ktorej sedí starší manželský pár. Konverzujú, syn dvíha ruky nad hlavu, vysvetľuje, manželia sa obzerajú. Mám pocit, že hranica slobody je pre drobca privysoká a plače. Syn o chvíľu pokračuje v ceste.
„Prepáčte, ten chlapec plakal?“ pýtam sa manželov a krátko objasňujem situáciu.
„Nie,“ usmievajú sa. „Všetko nám porozprával, povedal adresu, kde býva a pozval nás na kávu.“
„Tak niekedy príďte,“ usmejem sa aj ja a utekám za dobrodruhom.
Na konci ulice je malá križovatka, spleť úzkych cestičiek, syn odbočil vľavo. Domov to má už za dve minúty. Nechávam ho napospas osudu, pokračujem rovno a za zákrutou spustím šprint, aby som bola doma prvá. Manžel čosi majstruje pri garáži a ja rýchlo beriem krhlu a polievam kvety.
Zrazu sa pri bráne objaví hrdina. „Ahojte, už som doma,“ povie veselo a bez nádychu hneď spustí: „Musíte ma pochváliť. Cestou sa mi chcelo kakať, ale ja som to vydržal.“ Otváram bránu, vítam pútnika, ktorému manžel gratuluje. Pri pohľade na synove nohavice sa však usmejem a jemne ho pohladím. Je to predsa ešte bezbranné dieťa, náš expert, aj keď s plnými, špinavými gaťami...
