Výlet s požičaným novorodencom

Autor: Mária Vrška | 13.8.2015 o 23:08 | (upravené 13.8.2015 o 23:39) Karma článku: 7,56 | Prečítané:  1471x

Spokojne sedím v tieni stromu a nohou hompáľam požičaný kočiar. Dievčatko spí už vyše hodiny. Teším sa, že za ten čas si jeho mama doma oddýchne. Na konci vychádzky sa však moja radosť mení na výčitky a spytovanie svedomia.

S dvoma synmi v predškolskom veku som sa vybrala na návštevu k blízkej rodine. Bývajú vo veľkom dome zopár kilometrov od nás, v prekrásnej doline medzi lesmi. Za dedinou je už len široký pás zelene a poľské hranice. Sedím v ich záhrade, deti sa slobodne bláznia okolo a ja si vychutnávam rannú kávu. Občas zafúka, predo mňa spadne zopár lístkov zo stromu, vzduch vonia sviežosťou. V tejto rodine majú už päť týždňov radosti aj starosti s malinkým bábätkom. Často sa budí, cez deň by vraj mohlo spinkať viac, ale inak je všetko v absolútnom poriadku.
"Keď sa napapá, môžem s ňou ísť na prechádzku?" pýtam sa mladej mamičky. "Jasné," usmeje sa a ja si už predstavujem, ako na chvíľu vymením dvoch ukecaných synov za spiacu princeznú. Synovia si kreslia, behajú po dvore a hrajú sa s ostatnými, nuž spokojne štartujem moderný kočiar  a idem hore hlavnou cestou tichej, zastrčenej dedinky, ktorá je zo všetkých strán obklopená čistou, bujnou prírodou.
Bábätko ešte nespí, mrví sa, vraští čelo a máva rúčkami. No nazdar, radšej hneď nad domom odbočím na malú čistinku do tieňa stromov, kde počkám, čo sa bude diať. Kolíšem, čičíkam, viem, že prvá pomoc je blízko. Najmilším vľúdnym hlasom spievam jednu uspávanku, desaťkrát dokola. Sýte bábo sa upokojilo. Očká sa mu zatvárajú. Ako dvojnásobná matka nadobúdam istotu, že to zvládneme a že si malý človiečik dobre pospí. O pätnásť minút dieťatko odfukuje a mňa už nebaví postávať na jednom mieste. Hor sa ďalej. Na horúcom slnku sa mi však veľmi nepáči. Rýchlejším krokom prejdem okolo kostola a zamierim hore kopcom k prameňu pitnej vody. O pár krokov však radím spiatočku, pretože z tohto smeru počujem motorovú pílu. Neďaleko vedie cez potok drevená lávka a za ňou sa rozprestiera romantické zátišie - hebká tráva, parčík plný stromov a v pozadí udržiavaná drevenica s rozkvitnutým dvorom. "Moja, tu sa ti bude spať ako v raji," myslím si. O chvíľu ľutujem, že som si v tej rýchlosti so sebou nevzala knihu, noviny. Sledujem vlnky potoka a občas aj bábo, lebo sa mu zošmykla čiapočka. Rúčky má teplé, usmieva sa. Z pohody nás nevyviedol ani traktor, ani štekajúci pes. "Koľko je asi hodín? Ako dlho sme už preč?" rozmýšľam a márne hľadám vo vrecku mobil. V tom sa ozvú poludňajšie kostolné zvony. Ich ostrý zvuk ma vyháňa z raja, vraciame sa dolu dedinou. Bábo ešte spí. Občas sa pomrví, občas zívne, ale očividne sa mu tento výlet páči. Načo by som sa teraz trepala domov, keď jeden syn zahučí, máme po spánku. Neďaleko od domu som našla tiché zákutie, opäť v tieni stromov. Kým malá spí, budeme tu a keď spustí plač, hneď sme pri mamičke. A tak spokojne sedím, nohou mierne hompáľam kočiar a teším sa, že je dievčatko poslušné.
Asi o dvadsať minút počujem známe hlasy. Starší syn a Eva hľadajú stratené bábätko. Jemne na nich zapískam z môjho úkrytu, usmejem sa, ukážem "psssst" a zdvihnem palec hore na znak, že je všetko v najlepšom poriadku. Náhlia sa ku mne a Eva je zvedavá, aj rozrušená:
"Preboha, kde ste tak dlho? Hľadali sme vás až pri kostole. Malá ešte spí? Poďte už domov, všetci sa o ňu bojíme. Väčšinou už o pol jednej papá."
Chvíľu som zaskočená, nerozumiem, prečo toľko rozruchu, keď je všetko ok. Dovolím synovi, aby tlačil kočiar. Pred bránou sa malá prebudí, rozplače a jej hlások sa podobá mačiatku - hladné, bezbranné stvorenie. Rýchlo parkujem kočiar, beriem balíček do náručia a nesiem do izby. Mamička má slzy v očiach, ostatné ženy v rodine sú tiež znepokojené. "Kde ste boli? Už hodinu vás čakáme, vyzeráme z dvora, mobil nám neberieš..." Ospravedlňujem sa na každú stranu, odpovedám na otázky a vysvetľujem, že sme nemali najmenší problém, dieťa spalo a tak sme sa zdržali. Všetci sa zhŕknu okolo malého pokladu a cítim, že vo svojich vnútrach prežili stres, strach, rozhorčenie a možno aj hnev.
Odchádzam na poschodie k synom, lebo je čas uložiť ich k obednému oddychu. Kým spia, chcem byť aspoň trochu užitočná a žehlím plienky. A premýšľam. Čo som mala urobiť, aby som neurobila chybu? Egoisticky som sa tešila, že konám dobrú vec - zobrala som si bábätko, aby som na chvíľku odbremenila mamičku od materských starostí. V skutočnosti som jej bremeno pridala. Malá má päť týždňov a doteraz nebola bez mamy preč z domu tak dlho. Puto medzi nimi je také silné... vôbec som nemyslela na to, že moja vychádzka vyvolá na druhej strane toľko strachu. A že je vo veci uhol pohľadu?
Raz na výške sme mali výborné cvičenie. Posadali sme si do kruhu a v strede bol stolík so zátiším - fľaša, šálka s uškom a škatuľka čaju. Za desať minút sme mali urobiť kresbu toho, čo vidíme. Potom sme si presadli o päť miest doprava. Opäť sme pozerali na to isté zátišie, ale z iného uhla. Nový pohľad sme mali doplniť do starej kresby. A opäť presun o päť miest doprava...
Viete, na čo som prišla? To, že som dvojnásobná matka, ma neoprávňuje rozhodovať o cudzom dieťati tak, ako keby bolo moje. Sebavedomo ho chytať, prenášať a natriasať ním. Vlastný egoizmus mi zastrel zrak a nevšimla som si, že v dome hostiteľa treba s úctou rešpektovať jeho zvyky, režim, pravidlá. Keď sa na výlet pozriem ich očami, už chápem to rozhorčenie.
A tak som sa vďaka miničloviečiku poučila, že sa na mnohé veci treba pozerať ako na kresbu, kde je zaznačených viac rovnocenných smerov, z ktorých môžem vnímať jednu skutočnosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?