Keď si kamošky pomáhajú

Autor: Mária Vrška | 16.5.2016 o 23:47 | (upravené 17.5.2016 o 0:02) Karma článku: 9,20 | Prečítané:  694x

Vesna, moja najlepšia kamoška, sa ocitla v situácii, ktorou si raz prejde takmer každý pozemšťan. A zatiaľ čo ona prežíva osobné zemetrasenie, vo mne sa prebudil nový druh lásky.

Poznám sa s ňou osem rokov. Keď som sa nasťahovala do Srbska, ona bola iniciátorkou, aby sme sa kamarátili. Pozývala ma k nim na kávu, večeru, do divadla, bola komunikatívnejšia než ja  a keď som po hodinovej návšteve chcela odísť, ledva ma pustila: „Kam sa ponáhľaš tak skoro? Veď ešte poseď...“. Chcela mi dať pocítiť, že v tom cudzom svete sa mám na koho obrátiť hoci aj o polnoci. A tak si ma získavala, aj keď som spočiatku mala z našich stretnutí stres, pretože srbsky melie veľmi rýchlo a hltá pritom koncovky. Stala sa mojou najlepšou kamoškou.

Keďže som introvert, radšej píšem než rozprávam. A radšej počúvam. A asi som radšej taká šedá myš. Neviem hocikoho len tak objať a stane sa, že ak mám byť zoči voči niekomu úprimná, cítim sa pri tom nepríjemne, ako nahá, na zvracanie. A aj keď sme si boli s Vesnou veľmi blízke, z mojej strany tam bola určite hranica – preto by som jej o polnoci asi nikdy nezavolala.

V posledných mesiacoch sa Vesna zmenila. Uzatvorila sa do seba, mala na mňa menej času a na smsky mi odpovedala krátko, vecne. Keď sa však podarilo a zalievala mi u nich v kuchyni kávu, o všetkom mi hovorila – o chorej mame, cestovaní, nemocniciach, vyšetreniach, operácii. O smutnom otcovi. O beznádeji. So záujmom a pochopením som ju počúvala.. a nič viac som nevedela urobiť. Cítila som, že náš vzťah pomaličky chladne.

V jedno piatkové ráno mi volal spoločný známy. Oznámil mi, že Vesnina mama náhle zomrela. Na jednej strane – no čo, taký je život. Umiera sa dennodenne. A človek sa s tým nakoniec zmieri, že už tu nemá rodičov. Na druhej strane – bože, aká to musí byť rana, keď sa v sekunde všetko zmení a už nikdy nebudeš vidieť maminu tvár, nikdy jej nebudeš môcť zavolať a všetko, čo jej patrilo, ostáva teraz tebe. Vesna je jedináčik.

Nedokázala som jej zavolať a povedať... čo? Ako sa máš? Ako sa cítiš, zlatko? Je to hrozné? Úprimnú sústrasť? Všetko aj tak viem. Má sa otrasne, je jej na hovno, áno, je to hrozné, strašné. A šialene to bolí. Tak som jej zase len napísala sms, z jadra srdca a slzy mi pri tom tiekli lícami. V mysli som videla zlomenú priateľku, v kŕči utrpenia, smútkom zoslabnutú – a viem, že potrebuje byť silná. Cestovala som na pohreb 100 kilometrov. Zlý hlas vo mne sa mi vysmieval, či idem robiť divadielko, ach, pozri, ja som prišla, stojím tu pri tebe. Ten pokojnejší hlas sa len smutne usmial a presvedčil ma, že prejavom priateľstva je aj pohľad, ticho a úcta. A tak ma cestou v aute napadlo, aké je to márnenie času, keď sa hocikedy hnevám, kričím, ohováram, vyvyšujem. A že je také dôležité snažiť sa byť dobrým, čistým človekom... K Vesne som naraz začala cítiť čosi viac. Takú zvláštnu, silnú Lásku, ktorá šmahom zrútila moju dlhoročnú hranicu. Keď sme sa stretli, padli sme si do objatia a tuho, dlho som ju v tichu stískala. Plakala mi na rameme ako dieťatko, ktoré sa práve stratilo.

Od tohto dňa je náš vzťah silnejší. Cítim sa krajšie, lebo som v sebe dokázala zbúrať zábrany. Aj keď Vesne neviem pomôcť a svoju bolesť musí prekonať sama, dokázala som ju chytiť za ruku a pošepkať, že kedykoľvek bude chcieť, môže mi zavolať hoci aj o polnoci a ja určite prídem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Dokonalosť bokom, treba sa dohovoriť - Fenomén bratislavskej viacjazyčnosti

Či človek prežije - vojnu, koncentračný tábor, vyhnanstvo -, záviselo často aj od toho, či ovláda jazyk, hovorí Jozef Tancer, autor knihy Rozviazané jazyky

EKONOMIKA

Daň z nehnuteľností narástla. Kde ľudia platia najviac?

V Novom Meste nad Váhom zaplatia ľudia na daniach až o 330 percent viac ako vlani.

KULTÚRA

Pixar nikdy nedobehneme, ale máme iné prednosti, hovorí autorka Lichožrútov

Drž sa ľudí, ale drž sa od nich ďalej! Pravidlo jeden pre ponožkožrúta.


Už ste čítali?