Od piatka 3. júna bežal u nás v Starej Pazove festival 3xĎ. Je to už 23. ročník prehliadky detských vojvodinských divadiel. Každé predstavenie v slovenčine, v každom predstavení herci – žiaci tunajších základných škôl. Tento rok som si zaumienila, že si pozriem všetky hry – a bolo ich spolu 13. Prekrásny víkend, z ktorého si nezabudnuteľné zážitky odnesú nielen deti.
Trochu unavená, ale plná eufórie - až extázy, som si sadla do druhého radu. Záverečný deň. Podarilo sa mi vidieť všetučky súťažné predstavenia a nasledoval už len hosť, Bábkové divadlo Žilina. Najlepšia rozprávka o Červenej čiapočke. Hm, bábkové divadlo... nebude to nuda? Domček alebo plachta ako paraván, zopár poskakujúcich maňušiek a otrepaný dej o dievčatku a vlkovi... to asi nuda bude!
Na javisku bol len zelený koberec a biele pozadie. Nič viac, ani jedna rekvizita. „No, super zábava,“ pomyslela som si, „keď tu budú herci len stáť a rozprávať...“
Očarili ma však v prvej sekunde. Zjavili sa pred nami štyri postavy – červená, žltá, modrá a zelená. Baba, Mimi, Juju a Jojo. Svojim výrazom, pohybmi, gestami, zreteľným hlasom a fakt neviem, čo čarovné v tom ešte bolo, si získali celé publikum. Aj keď v prvej polovici asi hodinového predstavenia okrem dvoch pokrývok hlavy nepoužili žiadnu rekvizitu, nenudila som sa ani chvíľku. Hľadisko sa rehotalo, výskalo, tlieskalo. Bola to vlastne klauniáda, ozaj dobrá aj pre dospelých. Dej bol jednoduchý – štyria herci sa mali dohodnúť, kto bude hrať akú rolu v rozprávke o Červenej čiapočke. Slovné hračky, situačný humor, vtipné gestá, kontakt s publikom, pestré farby a nepochybne aj sympatie jednej národnosti urobili svoje.
V druhej časti predstavenia diváci trochu stíchli a s otvorenými ústami sme čumeli, čo všetko sa dá na javisku vytvoriť z obyčajných dáždnikov. Boli to totiž jediné pomôcky, ktoré herci maximálne využili na to, aby divákom predstavili zmodernizovaný dej známej rozprávky. A tak sme sa nemohli vynadívať, ako sa dáždniky menia na košík, ružu, pušku, krídla, kukučkové hodiny, telefón, vlčí mak, púpavu, zvončeky, golfovú palicu, vlka, posteľ, motýľa, meč... Nádhera! Príklad ako z učebnice, kde jasne vidieť, čo robí zreteľný hlas, výrazné gesto, text bez zbytočných omáčok, presné načasovanie, rytmika, dobrý kostým, zohratý kolektív. Maximálny efekt v minimálnom prostredí. Aplauz mega. Proste pecka. A podobné reakcie som našla aj v diskusnom fóre na www tohto žilinského súboru.
Divadlo lieči. Divadlo spája. Počas týchto dní vzniklo mnoho priateľstiev. Mnoho emócií, ktoré sa do sŕdc podpísali natrvalo. Cítila som, akoby celá Vojvodina bola pod jednou strechou. A že slovenčina tu má šancu prežiť. Veľkú úlohu v tom zohrávajú aj kultúrne spolky, mládež, škola, festivaly, či hosťujúci priatelia zo Slovenska. Žilinčania, aj keď ste dnes nesúťažili, ja vám udeľujem čestné uznanie v podobe zlatého klinčeka, ktorým si váš propagačný leták pripínam na moju nástenku.
