Partička bola výborná, no keď bol v zábere vysmiaty D.D., prešla mnou vlna znechutenia. Otvorený úsmev na pol tváre a akási detinskosť až afekt spôsobili, že mi bol Dano odzačiatku nesympatický. Nové Kukátko som videla len raz a ďalšie časti už nevyhľadávam. Kde je Dangl, odklikám sa preč.
Pred pár dňami som si všimla, že Jojka vrátila do obehu sketch-show Haló. Pred vyše rokom som zaregistrovala prvú sériu, pozrela som jednu, dve časti - a nič. Druhá séria ma zaujala tým, že tváre ( známe z iného seriálu ) ma zrazu pobavili hojnými a kvalitnými slovnými hračkami. Neokukané vtípky, dynamické skeče, svieže krátke paródie, k tomu dobrí maskéri aj kostyméri... tentoraz ma ich humor natoľko dostal, až som si ich vygooglila, nech si checknem mená všetkých hercov.
Na veľké prekvapenie som zistila, že túto show vytvoril Dano Dangl, pre reláciu písal aj scenáre a druhú sériu dokonca režíroval. Ten D., pri ktorom sa mi vždy vyvracali oči k stropu, keď som ho zazrela na obraze. Ten D. vymýšľa a spoluvytvára zábavnú reláciu, ktorá je fakt zábavná, o dva levely vyššie. Iste si počkám na ďalšiu časť, lebo hračky so slovami majú vymakané.
O nič neide. Len o zamyslenie, ako ma môže človek prekvapiť. Ako sa z nesympatií zrodila sympatia na základe dobrej práce. Ako môže niekto u mňa zabodovať aj z úkrytu zákulisia. Bez priameho obrazu, bez hlasného smiechu. Ospravedlňujem sa Danovi, že som ho hodila do vreca nesympatických len na základe jeho vonkajších prejavov, ktoré sa mi nepáčili. Práve teraz som si vďaka nemu uvedomila, o koľko je pre mňa hodnotnejšie hľadať v človeku drobné dokonalosti než kritizovať jeho drobné nedokonalosti.
