Pondelok bol hustý. Hneď ráno ma chytala nervozita, nevedela som, čo skôr. S kávou v ruke som začala očistu perom. Triedenie myšlienok, programová spoveď. Tak čo skôr? Matrika. Mlieko, chlieb. Umyť dlaždice. Polica v kuchyni. Pes. Volať Vesne. Variť. Živý plot. Zaplatiť škôlku. Vlasy. Terasa. Dokončiť darček. Stojan. Zumba. Poliať kvety... a tak počas dňa v pokluse odškrtávam, pripisujem, odpíjam si z kávy a to všetko popri mojej hlavnej náplni, ktorou je úloha matky. „Mamííí, pozri čo mám. Mamííí, aha, ako traktor zaparkoval. Mamííí, chcem vodu. Mamííí, tu je mucha. Mamííí, mamííí...", nervy mi vibrujú, ale ticho miešam cibuľu v hrnci. Otvorím skrinku, natiahnem ruku a ... do kelu. Beriem pero a pripíšem „ryža".
Každý máme celý svoj život v hlave. V mozgu. Lebo tam sa robia rozhodnutia. A tá hlava občas aj bolí, keď v nej nosím toľko odpadu - záležitostí, ktoré v podstate nie sú dôležité, no ja im dôležitosť pripisujem. Nemám rada prach v policiach, po daždi psie odtlačky na terase, obrus nakrivo, keď návšteva mešká, rozhádzané šaty ani dosku hore. Ako si však mám dennodenne každý detail upravovať tak, aby som bola spokojná? Jednoducho! Stačí zmeniť myšlienku. Meniť seba. Vyhadzovať odpad z hlavy. Také jednoduché to zas až nie je, keď som sa to doteraz nenaučila. A tak som vďačná za každé ráno, za každú možnosť skúsiť žiť lepšie. Krajšie. Bez hrbenia sa pod návalom smradu vlastných negatívnych myšlienok, ktoré človeka stiahnu, zviažu.
Tento rok ani nevnímam, že pri bránke zvoní Veľká noc. Podstata tohto sviatku bola pre mňa kedysi dôležitá. A teraz sa len nervujem, že máme chodbu plnú bordelu a prachu, že zase musím variť a večer asi nestihnem tréning. Moje bunky musia byť už fakt unavené z toľkého negativizmu. Nuž, mala by som sa zaradiť medzi vás - jarných upratovačov či veľkonočných spovedačov... a mala by som konečne spomaliť, naučiť sa efektívne triediť vnútorný odpad a nakoniec aj vyhodiť zoznamy z kuchynskej linky.