3D film takto? Už nikdy viac!

Autor: Mária Vrška | 9.5.2014 o 15:13 | Karma článku: 7,90 | Prečítané:  1310x

Na škôlke už týždeň visel plagát, že sa v našom kine bude premietať detský film. Doteraz som podobné pútače ignorovala, synovia sú malí, stačí im Nu pogodi či Traktor Tom. Nedávno nás však susedia vytiahli na detské divadlo a tam som si pomyslela, že by naša rodina mohla aj viac žiť miestnou kultúrou. Deti, držte sa, ideme do kina.

 

Susedovci sa tentoraz z časových dôvodov nepridali, pribalili mi však ich trojročnú dcérku. Nuž, stúpam hore schodmi do kinosály s troma deťmi, v ruke dva batôžteky, dve mikiny, vstupenky... keď tu zrazu milý úsmev uvádzača a vedľa neho škatuľa plná okuliarov. „Moje nervy," vzdychla som si, „na plagáte ani na vstupenke nie je ani pol slova o 3D."

Vstupujeme do sály, svetlá práve zhasínajú, schody dole, ruky plné, môj tábor dezorientovaný. Najprv usádzam susedovie Janju a po pravici vtlačím do kresiel aj mojich strapatých. V tej tme ledva vidím, či mám pod nohami dva batohy a kde sú okuliare. Štvorročný syn odmieta nasadiť si tento skvost na oči. Dva a polročný je síce hrdý, že ich má na nose, no z hlavy mu stále padajú. Pridržiavam mu ich, potím sa, z filmu mám veľké hov... Nevadí, som tu kvôli deťom. Polhodinu prehováram staršieho, nech si nasadí okuliare, pravidelne kontrolujem susedovie, či je v poriadku, najmenší chce utrieť nos. Šmátram v batohu po vreckovke. A Janja chce piť. „Vydrž trochu, vonku sa napiješ," hovorím. O päť minút chce zase piť. Ukazuje na svoj batôžtek, má tam fľašu. Jednou rukou pridržiavam veľké okuliare na malej hlávke, druhou opäť šmátram, ale márne. „Janja, nemáš tam vodu," pokrčím plecami. „Tak mi daj tvoju, chcem piť!" Pokoj, mama, pokoj. A slávnych desať minút pokoja prišlo. Starší si konečne nasadil 3D pomôcku, mladší spokojne hľadí na plátno a susedovie Janja sa teší, že mačku našťastie nezrazilo auto. O krátky čas sa deti mexicky vlnia. Aj tí pred nami, aj tí za nami, drobizgom je ťažko ticho sedieť hodinu a pol. Odchádzame predčasne, určite mal však film happyend.

Na vzduch som vyšla bledá, prepotená, unavená. Kontrolujem plagát, aj tie drobné písmenká, fakt ani zmienka o 3D. Ach, Srbija, Srbija, usmievam sa v duchu. Potom ma napadne otázka, ako chodia ostatní rodičia s deťmi na takéto premietanie? Prečo múdri ľudia doteraz nevymysleli okuliare, kde sa dá veľkosť nastaviť, prispôsobiť? Prečo na plagát nenapíšu „pre deti od 5 rokov" ?

Všetci sme teda mali zážitok. Deti budú určite chcieť ísť aj na ďalší film, ja určite nie. Na 3D nie. Aspoň zateraz nie, najbližšie dva roky. Úplne nám zatiaľ stačí klasika bez pridaných efektov, Nu pogodi či Traktor Tom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kotlebova dymová clona zakrýva väčší útok

Kým sa sústredíme na kreslo Mariana Kotlebu a okrajovo Milana Uhríka v Nitre, ĽSNS sa chystá zabrať stovky miest naprieč všetkými župami.

DOMOV

Smer vyzýva Lipšica, aby Žitňanskú požiadal o mimoriadne dovolanie

Lipšic dostal podmienečný trest tri roky.


Už ste čítali?