Mala som za úlohu zostaviť trojčlennú porotu, ktorá bude hodnotiť anonymné literárne príspevky v oblastnej súťaži. Keďže pracujem s textami, vopchala som sa do členstva, lebo som chcela od starších a skúsenejších kolegov pochytiť nové poznatky, ako sa vlastne postupuje pri hodnotení, čo si mám všímať a podľa akých kritérií posudzovať kvalitu.
Za predsedníčku komisie som si vybrala pani A., pretože sa v danej problematike najlepšie orientuje a má aj pekný titul pred menom. Pani A. súhlasila. Za ďalšieho člena som chcela zvoliť pána B., môj takpovediac vzor, ktorému v textoch verím a je zodpovedný. Bohužiaľ, to mi neprešlo, pretože nebýva v danej oblasti. Tak som si zvolila pána C., ktorý má zdravý pohľad na vec. Pán C. súhlasil. O týždeň neskôr som sa z vyšších miest náhodou dozvedela, že neviemkto a neviemkedy určil, že namiesto pána C. bude členom pán D. Oukej. Pána D. osobne poznám, je starší, skúsenejší, dokonca si tykáme. Komisia pripravená.
Po uzávierke súťaže bolo mojou úlohou pootvárať obálky s textami, roztriediť poéziu, aj prózu a kópie textov doručiť ostatným členom komisie. Každý text bol podpísaný heslom. A každé heslo malo svoju malú obáločku, v ktorej sa skrývalo meno autora. Tieto tajné obálky som dala do jednej tašky a odložila na dno skrine.
Oslovila som mailom kolegov z komisie, aby mi odpovedali, aký je ďalší postup spolupráce. Nemala som doteraz podobné skúsenosti a netušila som, ako sa traja členovia majú zhodnúť na výsledkoch, keď textov prišlo vyše 60. Pani A. neodpovedala. Pán D. napísal jednu-dve vety, z ktorých som však múdra nebola. A tak som si začala texty čítať sama doma, pozorne, pomaly, robila som si k nim poznámky, plusy, mínusy a nakoniec som si vytvorila stupnicu od 1 po 10. Desiatka za super dielo, jednotka nič moc. Podľa bodov sa rebríček urobí ľahko.
Ďalšie ráno som si našla mail od pána D., kde písal, že podáva demisiu, že nás nemá rád a že s nami spolupracovať nechce. Vysvitlo, že večer predtým sa pani A. a pán D. náhodou osobne stretli na istom kultúrnom podujatí a asi došlo k škriepke. Vedela som, že na akcii bol aj alkohol a pán D. mi poslal mail o polnoci. Pomyslela som si – zobudí sa, vytriezvie a možno mu aj bude ľúto, že čosi také napísal. Nuž som mu jemne odpovedala, že jeho rozhodnutie budem akceptovať, ale nech si to ešte raz premyslí. Ostal.
Ďalej som po večeroch čítala texty, robila si poznámky, bodovala. Niekedy som pri tom hlavou pochvalne kývala, niekedy s povzdychom krútila. Na základe bodov som vytvorila svoj návrh najlepších diel. Tento návrh som poslala členom komisie a opäť sa dožadovala odpovede, aký bude ďalší postup. Pani A. neodpovedala. Pán D. odpísal krátko a hmlisto: „Dobre si to napísala, súhlasím.“ Zase som sa nič múdre nedozvedela.
O pár dní som stála v skúšobnej kabínke, keď mi zazvonil mobil. Pán D. Skormútene mi oznámil, že pani A. práve umrel manžel a preto nebude viac predsedníčkou. Bola som v šoku. Chápala som, že popri bolesti, smútku a prípravách okolo pohrebu človek nemá chuť a energiu na „blbú“ prácu. Pán D. navrhol, aby bol predsedom komisie pán E. A že sa stretneme všetci osobne o dva dni, o toľkej, tam a tam.
Prišla som. Pán E. práve dostal všetky príspevky do ruky, takže nič z toho nečítal. Pán D. meškal 45 minút. Prišiel asi tak s 0,7 promile. Prítomná nestranná dáma S. sa opýtala, kto určil, že pani A. už predsedníčkou nebude. Vie vôbec pani A., že je predsedom niekto iný? Na otázku som odpovedať nevedela. Pán D. nahnevane mlel piate cez deviate, nikoho nepustil k slovu, dokonca na mňa zrúkol, keď som zvýšeným hlasom chcela prehovoriť ja. Dáma S. vyžadovala (a to vcelku správne), aby sa pán D. telefonicky okamžite skontaktoval s pani A. a dal veci na pravú mieru. Z kohúta sa razom stala myška, ktorá do telefónu iba pritakávala. Pani A. o žiadnych zmenách nevedela a samozrejme trvala na tom, že predsedníčkou je ona. Domov som odišla s nervami, lebo som sa opäť nič múdre nedozvedela.
Ďalší deň som ešte raz poslala môj návrh výsledkov členom komisie. Pán D. sa ozval krátko, že je to ok a súhlasí. Už sa ozvala aj pani A., ospravedlnila sa za odmlku a vyjadrila sa, že súhlasí takmer s celým návrhom. Mala len zopár pripomienok, napísala mi ku každému navrhnutému dielu svoje postrehy, ktoré ma obohatili tým, že som sa na daný text mohla pozrieť aj z iného uhla. Taktiež vyzdvihla aj iné diela, ku ktorým pripojila vecné argumenty a ja som jej dala zapravdu. Polemika vznikla vlastne v dvoch bodoch. V prvom bode ustúpila predsedníčka, v druhom bode som uznala zmysluplné argumenty a ustúpila som ja. Poradie bolo určené, mohla som z dna skrine vyloviť tajné obálky s heslami.
Keď som ich otvorila, bola som sama prekvapená, o aké mená ide. Výhernú prózu som tipovala na dôchodcu z vidieka – a napísala to mladá baba. Iný text som podľa štylistiky odhadovala na mladého, moderného muža – a autorom bol asi šesťdesiatročný pán. Dokonca 1. a 2. najlepšiu prózu napísala jedna a tá istá autorka, ktorá skončila prvá, tým pádom sa rebríček posunul... a mohli sme oceniť ešte niekoho.
Keď sa o výsledkoch dozvedel pán D., veľmi, veľmi sa na mňa nahneval a napísal mi tri nočné maily. Že som bola taká drzá a dovolila som si s pani A. urobiť kompromis. Ako som mohla pripustiť, aby tretie miesto získala študentka pani predsedníčky? Že je to nefér, manipulácia, že neznáša pani A., a už aj mňa, lebo sa jej pchám do zadku, že som ho sklamala, nechce ma už vidieť, počuť, nikdy viac spolupracovať a že sa mu nemám opovážiť odpovedať na tento mail. Ani sa k nemu ozývať. Zopár ďalších slov radšej publikovať nebudem.
Nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Za celý mesiac pán D. neurobil ani jeden profesionálny krok, z ktorého by som sa mohla niečo hodnotné priučiť. Nepovedal mi k textom ani jednu hodnotnú, vecnú, konkrétnu poznámku. Pochopila som, že ho s pani A. spája minulosť plná roztržiek, zloby a jedu. Na druhej strane, pani A. mi za polhodinu rozhovoru povedala k daným príspevkom viac zaujímavých postrehov, o ktorých som dovtedy nerozmýšľala. Mala som pocit, že miesto predsedníčky jej právom patrí.
Na slávnostnom vyhlasovaní výsledkov sa nám s pánom D. párkrát stretli oči. Ani sme si nepozdravili. Ja som nemala odvahu otvoriť ústa, aby ma náhodou neprizabil za to, že sa k nemu ozývam, keď som taká zákerná sviňa.
Po celej tej šaškárni som premýšľala, čo mi to dalo. Lebo nič sa nedeje len tak a všetko má zmysel. A veru, uzatvorila som to v sebe pozoruhodnými zisteniami, na ktoré budem stále pamätať:
1. nerobiť si názor o druhých na základe cudzích rečí, ale na základe vlastnej skúsenosti
2. predsudky sú hady
3. každý autor, aj ten s najmenším počtom bodov, je hodnotná duša
4. alkohol je zbraň, ktorú človek mieri sám proti sebe
A z pána D. sa stal jediný človek na svete, s ktorým mám nedoriešený problém…
