Z pravej strany z auta vystúpila usmiata pani a namierila si to rovno ku mne: „Dobrý deň, ja vás poznám. Teda, vašu svokru poznám... zo speváckeho zboru. Vy mňa určite nepoznáte... Poďte, môžem vás zoznámiť?“ a dvoma krokmi ma viedla k červenému autu. Vďaka jej širokému úsmevu som ako baránok kráčala k dverám, zohla som sa a čumela na neznámeho šoféra, ktorý sa cítil asi trošku trápne.
„Dobrý deň,“ zaklipkala som očami.
„Dobrý, vy ste vraj zo Slovenska?“ opýtal sa. „A odkiaľ?“
„Rodáčka z Bardejova.“
„To je od nás trochu ďaleko,“ usmial sa. Mohol mať asi 35, na nose okuliare a išla z neho celkom fajn energia.
Nadýchla som sa, že sa opýtam, ako sa Banskobystričan ocitol ráno pred škôlkou v Srbsku, ale syn mi zahučal do ucha, že už chce ísť.
Pokrčila som ramenami: „Prepáčte, šéf zavelil na odchod... Tak sa majte pekne, rada som vás videla...“.
Je sychravý studený večer a kým sa ten malý šéf hrá na ninju Donatela, opieram sa o teplý radiátor a rozmýšľam, čím to je... Čím to je, že mi v hlave ostal ten čriepok červeného auta, široký ženský úsmev a okuliare na mužskom nose. Netuším, kto boli tí ľudia. Dokonca ma trošičku mrzí, že som sa pri káve nedozvedela celý príbeh. Opatrne si teda balím čriepok do bublinkovej obálky a ukladám do priehradky „krásne“.