Minibus zo Srbska

Autor: Mária Vrška | 2.8.2019 o 19:34 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1137x

Na Slovensko by som cestovala aj častejšie, keby som nebola tak limitovaná záväzkami, a jednak – keby existovala lepšia doprava.

Pochádzam z Bardejova, žila som v Bratislave a teraz je mojim domovom mestečko vo Vojvodine, v Srbsku. Dva-trikrát ročne sa stane, že cestujem na Slovensko. Sama nešoférujem. Keď šoféruje manžel, dívam sa len tak z okna a užívam si to. Občas som so synmi využila služby železničnej dopravy, no keď sme v Budapešti dvakrát nestihli prípoj do Košíc, a teraz ešte u nás aj opravujú trať – nad vlakom už len mávnem rukou. Autobusy smer východ – absolútne žiadne. BlaBlaCar s dvoma deťmi? Neee. Na východ aj tak nikto zo Srbov neide. Tak ako sa ešte zo Srbska dostať do Bardejova? Ostáva posledná možnosť, síce s 500 km obchádzkou cez Bratislavu – minibus!

Mám s minibusmi „Hricko“ zopár skúseností z minulosti, väčšinou pozitívnych – ostali mi v spomienkach vtipní, milí šoféri, ktorí boli dobre zorganizovaní, na cestách sebavedomí a aj vďaka ich prístupu bola počas jazdy príjemná atmosféra. Pamätám si, keď som sa minibusom viezla z Bratislavy do Srbska prvýkrát – šofér ma o pol tretej ráno vysadil na dohodnutom mieste, kde ma už s kamarátmi čakal opitý budúci manžel, ktorý od šťastia, že moje nohy vstúpili na jeho zem, pokľakol a pobozkal mi sandále. Nezabudnem na ten šoférov otcovský pohľad s otáznikom, či je všetko OK a či ma tam môže nechať.

Toto leto sa stalo, že som s deťmi cestu minibusom musela využiť znova. Veľmi sa mi nechcelo, ale iná možnosť sa mi neukázala. Zmenil sa aj prepravca, Hricko to už vraj nerobí. Keď som si dohadovala so sekretárkou termín a voľné miesta, bola veľmi milá, ochotná. To je však asi jediné, čo by som pochválila. Cena je rovnaká pre dospelého, aj pre malé dieťa, 35 eur za sedadlo, musela som teda zaplatiť 105 eur. Odchod mal byť o 9.45 spred môjho domu. Najprv sme čakali vnútri, o 9.50 čakali deti vonku na terase, o 10.00 som už stepovala na terase aj ja. Zrazu pred susedmi zaparkovalo osobné auto. O dve minúty za ním zaparkovalo ďalšie osobné auto. „Nedeľa, susedovci majú zase návštevu,“ pomyslela som si. Z prvého auta vystúpil muž, v ruke niesol autosedačku do druhého auta. Vystúpila aj žena s kufrom a všetci sa spolu rozprávali. Nás si nikto nevšímal. O chvíľu sa šofér otočil smerom ku mne a zvolal: „Tak idete s nami?“

„Prosím? Hovoríte to mne? Toto je minibus? Aha, dobrý deň. Čakala som kombi, nie osobné auto,“ konverzujem, kým ťahám batožinu. Sedemmiestne, malé, nič moc. Usádzam deti, dávame si pásy a čakáme, čo bude. V aute je ticho. Premýšľam, že takýto prístup šoféra ani nie je veľmi slušný. Začnem prvá: „Da li pričate i slovački?“

„Ne.“

Fíííha, šofér, ktorý pravidelne rozváža cestujúcich po juhozápadnom Slovensku – a nehovorí slovensky?

„Molim vas, a gde još idemo?“

A tak sa dozvedám, že musíme ešte vyzdvihnúť cestujúcich v Novom Sade a v Selenči. V Novom Sade na dohodnutnom mieste šofér zistí, že mu iný prepravca pred minútou spred nosa ukradol pasažiera. Ukradol mu 35 eur za miesto. Rozčúlene telefonuje. Najprv svojmu šéfovi. Potom sekretárke. Potom šéfovi druhého prepravcu. Potom pasažierovi. Potom šoférovi druhého prepravcu. Používa pri tom vyberané slová. No nič, ideme do Selenče, všetci  si vypočujeme ešte desať telefonátov a nakoniec nám ukradnutého pasažiera vracajú do správneho auta kdesi na benzínke. Konečne diaľnica a ideme. K hraniciam. Kolóna. 12.20 hod. Jedna cestujúca sa odváži podotknúť, že keby bola cesta naplánovaná na skoré ráno (a nie o desiatej), na hraniciach by bolo menej áut. Šofér len odvrkne, že skôr sa nedalo. Hútam, dumám, podľa mňa by sa dalo. Zrazu mi až v mozgu hrkne, keď sa šofér otočí a výrazne zahlási: „Keby niečo, toto NIE JE platený prevoz. Sme priatelia a ideme na výlet. Keby zistili, že je to platený prevoz, hneď nám vezmú tabuľky z auta a došli sme!“ Fúúúha... radšej som ticho. Čas sa vlečie. Kolóna. 13.20. Deti sa už mrvia. 14.20. Hurá, sme v Maďarsku.

Priatelia, skrátim to. Do Bratislavy sme sa dostali okolo pol ôsmej večer. Najprv do Petržalky, odniesť komusi balíček, za poplatok 10 eur. Potom odviezť pána 20 km do Dunajskej Lužnej, lebo je to po ceste. A potom som na rade ja s deťmi, do Lamača, vystupujeme o 20.15 hod. Šťastná, že sme konečne v Bratislave, aj keď v podstate cestujem do Bardejova. Platím. Slušne zdravím. Šofér ešte zadáva do GPS Devínsku Novú Ves (a potom Malacky)... a ja si uvedomujem, že ten človek sa počas celej cesty ani raz neusmial.

V Lamači sme prespali u kamošov a v pondelok nás IC-čko odviezlo do Kysaku. Z Kysaku do Prešova. Z Prešova do Bardejova. Ebéém ci ja aj také teriganie sa zo Srbska! Hrôza.

Všetci ma kritizujú, že nešoférujem. (Prečo? To je na ďalší blog.) Len veľmi zriedkavo sa cítim tak ako teraz – menejcenná, hendikepovaná, obmedzená... preto, lebo vo zväzku kľúčov nemám aj tie od auta. Nepríjemne ma prekvapuje, že v 21. storočí neexistujú okrem auta iné adekvátne možnosti, ako sa z Belehradu dostať do Košíc. Hovorím, železničnú trať teraz u nás opravujú – a v minulosti sa nám kvôli meškaniu rýchlika dvakrát stalo, že sme ostali visieť v Budapešti bez prípoja.

Nakoniec, keď som sa po dlhej ceste vyspala, bola som rada, že sme teda išli aspoň tým minibusom. Veď ľudia sa častokrát počas cesty pasujú aj s horšími problémami... A pre mňa je tu stále nádej, že keď raz dokončia rýchlotrať pre vlaky do Budapešti a naplánujú aj rozumné prípoje do Košíc – že by to bolo super, hoci by sa vodič počas cesty ani raz neusmial.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?