Ako ma vyhodili z práce

Autor: Mária Vrška | 16.8.2019 o 1:51 | (upravené 16.8.2019 o 2:00) Karma článku: 10,05 | Prečítané:  8715x

Hotové Kocúrkovo. Po troch rokoch, čo som svedomite plnila svoju zodpovednú funkciu, mi šéf nečakane poslal mail. S dvoma krátkymi vetami, ktoré ma odsunuli na úrad práce.

Začalo to v jeseni 2015. Zistila som, že sa uvoľnilo miesto šéfredaktora v detskom časopise, o ktorom som už dlhšie snívala. Zavolala som tam, že to chcem robiť. Neviem, čo ich presvedčilo, ale šéf povedal „tak my to s tebou teda skúsime“.

Snažila som sa od prvej chvíle. Najprv sa zorientovať v novom prostredí, určiť si stratégiu a každý mesiac dosiahnuť čo najlepší výsledok. Hľadala som si spolupracovníkov, redaktorov, ilustrátorov, kontaktovala som spisovateľov, školy, dokonca som si raz robila u čitateľov aj malý prieskum formou anonymnej ankety. Časopis s takmer 80-ročnou tradíciou nemal ešte svoj vlastný mail. Vytvorila som ho. Denne som mail otvárala, odpisovala, sťahovala prílohy, aby sa čo najviac z detských kresieb a fotiek  mohlo uverejniť na stránkach. Školám som na Vianoce a Veľkú noc v mene časopisu posielala e-pohľadnice. Každý mesiac som uverejnila mená výhercov knižných odmien. Dokonca sa viackrát stalo, že som čitateľom aj súkromne poslala nejakú odmenu za veľmi milý mail alebo sloh. S administrátorom webu sme sa starali o archivovanie každého čísla. Nikdy som nemeškala s termínami, do uzávierky bolo všetko pripravené. Lektorka s mojimi textami nemala takmer žiadnu prácu. Členom redakcie som sa vedela poďakovať, pochváliť ich, poprosiť o nový materiál. Pracovala som dokonca z domu, pretože všetko potrebné sa z 90 % dá vybaviť komunikáciou cez maily. Proste práca snov! Ale nie nadlho...

Krátko po tom, ako som nastúpila na toto miesto, sa mi ozval pán – nazvime ho trebárs Straka. Pán Straka poslal svoj autorský text na uverejnenie. Nemala som nič proti. Pán Straka aj ďalší mesiac poslal svoj text. A pán Straka aj ďalší mesiac... keď sa to už opakovalo akosi pričasto, opýtala som sa šéfa, čo s tým. Jednak tie texty neboli bohvieaké, a jednak som chcela dať priestor aj iným, nech sa stále neopakuje to isté meno.

„Maja, ak s ním chceš vychádzať dobre a ak chceš robiť túto prácu, spusti loptu,“ vysvetlil šéf stručne. A tak som texty grafomana Straku s nevôľou uverejňovala. Časom som zistila, že šéf a Straka sú v príbuzenskom vzťahu. A zistila som, že netreba prejaviť ani slovo nesúhlasu či iného názoru, než má Straka. Keď som totiž v mailoch mala nejakú výhradu, Straka spustil taký tón, až ma rozbolel žalúdok. Po pár situáciách, v ktorých som sa odvážila protirečiť, som sa už bála otvárať Strakove maily. Toľko hnevu, arogancie, ponižovania, výsmechu, nafúkanosti... Spustiť loptu znamenalo držať hubu.

Ďalší rok si Straka nárokoval už aj pravidelné rubriky. Samozrejme okrem nich muselo byť v každom čísle aj čosi z jeho poézie či prózy. Mala som na výber – buď zatvoriť oči alebo si hľadať inú prácu. Oči, aj hubu som zatvárala. Veď načo si zbytočne strpčovať život, keď mám takú super prácu, i keď za minimálny plat.

Ďalší rok mi už Straka určoval aj to, aké fotky budú na titulke. Každé číslo chcel pred uzávierkou skontrolovať. Tu vyhodil od jedného autora toto, lebo je to somarina... tam od druhého vyškrtol hento, lebo je to blbosť. „A čo uverejníme namiesto toho?“ ponížene som sa pýtala. Záplatou boli opäť len Strakove vlastné texty a vo mne to vrelo. Jeho verše boli spolovice dobré, ale často v nich bol cítiť až násilný humor, unáhlenosť, nevhodné slová a aj chyby, ktoré Straka sám kritizoval u ostatných, mladších autorov. Keď som sa zúfalo obrátila na šéfa – zbytočne som sa obracala.

V júli 2018 som v pokoji letných prázdnin začala pripravovať septembrové číslo. Skontaktovala som redaktorov, ilustrátorov a pomaly sme sa púšťali do práce. Začiatkom augusta som dostala od šéfa mail: „September je pripravený bez teba. Ozvi sa, keď prídeš.“ Onemela som.

Keď som sa potom ozvala, šéf sa ponáhľal, cestoval. Vraj mi všetko vysvetlí neskôr. Ale potrebujú korektorku pre ten istý časopis... a aj pár stránkovú prílohu by som mohla pripraviť. Takto mi zalepil oči, len aby som zase držala hubu a robila, čo treba. S minimálnym platom korektorky – mimochodom bez zmluvy, som išla rovno na úrad pre nezamestnaných. Čo je to za práca, na dve hodiny mesačne?

Dlho mi nikto nič nevysvetlil. Až raz, asi o pol roka neskôr, sme sa so šéfom náhodne stretli na jednom podujatí. S pohárom vína v ruke mi povedal zopár slov, z ktorých som veľmi múdra nebola. Jedno som však vedela už iste – môjho miesta sa v tichosti a s radosťou ujal Straka. Straka, ktorý odvtedy so mnou neprehovoril ani slovo. Ktorý dodnes asi nenabral odvahu, aby sa ma opýtal, aké je vlastne heslo na ten mail, ktorý som pre časopis vytvorila. Zabudol odmeňovať deti, zabudol na web a archiváciu. No nezabudol do každého čísla pretláčať svoje a svoje texty...

Dlho som sa z tejto podpásovky spamätávala. Rozum mi hovoril, že kašlať na to,  predsa to nie je „môj“ časopis, ktorý som mala robiť do konca života. Že sa stretli dve egá a mala som sa z toho niečo naučiť. Ale srdce za tým bodku nemohlo dať. Každý mesiac sa mi v tichosti do rúk dostávali materiály na korektúru.

„Tak sa na nich vyser, a nerob to!“ radila mi kamarátka.

„Len to pretrp a pokračuj, neurob si zo šéfa nepriateľa,“ radil mi bývalý kolega.

Sama som sa nevedela rozhodnúť, čo ďalej. Ostať robiť korektúry, bez zmluvy, za pár šupov a v nemej atmosfére? Alebo nie?

Nakoniec mi jeden múdry človek poradil – „ak ťa tie dve hodiny mesačne nezaťažia, skontroluj texty, odošli ich a na celý ďalší mesiac sa na nich vyje... A za ten honorárik aspoň kúpiš synovi tenisky.“

Dnes mám už aj inú prácu, na plný úväzok, kde som spokojnejšia. A pokojnejšia. A keď sa obzriem do minulosti, vynárajú sa mi dve veci. Jedna vec je jablko pri džbáne. Na vysokej škole sme raz robili zaujímavé cvičenie. Posadali sme si do kruhu, v strede na stole bol džbán a vedľa neho jablko. Mali sme to nakresliť na papier. O chvíľu sme si mali presadnúť o päť miest doľava. Zase sme videli rovnaké zátišie, ale z iného uhla. Mali sme to nakresliť na ten istý papier. A zase päť miest doľava... Pozeráme sa na rovnakú vec, ale každý máme svoj uhol, svoj pohľad, svoju pravdu. Ktovie, akú pravdu má Straka.

A druhá vec je otáznik. Veľký, ešte nezodpovedaný otáznik, čo ma to všetko vlastne malo naučiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?