Afterparty, najlepší deň 2018

Autor: Mária Vrška | 19.8.2019 o 0:40 | (upravené 19.8.2019 o 8:01) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  378x

Jednoznačne viem. Najlepší deň v roku 2018 bol pre mňa 30. jún. Belehrad. Štadión Tašmajdan. Poznáte známu balkánsku skupinu Dubioza Kolektiv? Roztočili tam dvojhodinový koncert a pozvali ma na afterparty.

Začalo to v máji 2017. Vtedy som ich na narodeninovej oslave prvýkrát počula na youtube. Také ska, občas prvky reggae alebo hip hopu, rock, trochu punk, do toho balkánske melódie... a keď zatrúbi saxofón, nedá sa neskákať. Český Ostravar ich označil za najenergickejšiu kapelu súčasnej Európy a ja súhlasím.

Tak som si v tom máji, čase lásky, začala o nich hľadať všetko možné cez google. Odkiaľ sú, koľko ich je, aké majú hity, o čom spievajú, kde koncertujú... a zírala som, aké sú to hviezdy. Kalendár koncertov majú napráskaný, na ytb kopec klipov, rozhovorov, dokonca dokumentárny film. Zistila som, že všetci členovia sú aktívni na instagrame. Ja som dovtedy sociálne siete bojkotovala, no kvôli nim som sa dala na instagram aj ja. Začala som sledovať ich životy. Kde sú. Čo robia. Kam letia. Čo jedia. Aké majú ženy. Aké majú deti. Ako sa pripravujú na koncert. Ako koncertujú... Samozrejme, každú foto som lajkla. Lebo som sa do nich akosi zaľúbila.

Keď si ich pustím do uší na plné pecky, cítim samé super pocity – optimizmus, mladosť, radosť, sviežosť, silu, eufóriu, priateľstvo, lásku... Partia vtipných chlapíkov, ktorí milujú to, čo robia. A robia to dobre. Prvýkrát som bola na ich koncerte v novembri 2017 v Novom Sade. Bol to akýsi festival, kde sa každú hodinu menili interpreti a Dubioza išla až po polnoci ako zlatý klinec. S kamoškou sme sa predrali do prvého radu a ja som bola v nirváne.

Po koncerte sa ľudia rozchádzali. Väčšina doľava, k východu... a zopár jednotlivcov doprava, k šatniam. Kamoška ma ťahala za rukáv:

„Poď, takúto chvíľu nesmieš premárniť!“

Pri zátarasách som zrazu zbadala speváka. Potom sa zjavil aj gitarista. Potom aj druhý spevák. Fotili sa s fanúšikmi, rozdávali podpisy a boli veľmi srdeční. Podala som si s nimi ruku, odfotili sme sa, chvíľku pokecali – a ja som sa utvrdila v tom, že sú to hviezdy bez hviezdnych manierov, priateľskí, otvorení, milí... ako kamoši „od piva“.

Keďže som ich hudbu často počúvala, namotali sa na to aj synovia. Pospevovali si so mnou, mladší dokonca rád kreslil ich logo – panáčika v podobe piráta. Občas som Dubioze poslala fotky tých kresieb alebo video, ako syn ide ráno do školy a do šálu si pospevuje Himnu generacije. Oni synom poslali balíček suvenírov.

Cez mail sme si niekedy pinkli správu s manažérom Dubiozy, oni dávali lajky mne, ja im, kde-tu nejaký priamy komentár, vnútorná správa... až mi raz manažér napísal, že 30. júna budú koncertovať v Belehrade (ja bývam 40km odtiaľ) a že ma pozývajú, nech tam prídem aj so synmi na zvukovú skúšku, že sa pofotíme, vypijeme s deťmi džúsik a môžeme ostať na koncerte. Odpadla som!!!

Manžel však o tom nechcel ani počuť. „To nie je koncert pre deti! Ako tam chceš ísť? Autobusom? No tak to určite bez detí... vodiť ich do takej spoločnosti,“ rozhorčoval sa. Manažérovi som napísala, že ďakujem za pozvanie, ale prídem len sama. Obratom mi poslal číslo mobilu na svoju kolegyňu manažérku Biljanu, ktorá mala na koncerte na starosti nejaké veci.

„Pred koncertom jej zavolaj a dohodnite sa, ona ťa potom vezme za chalanmi,“ napísal a ja som odpadla druhýkrát...

Lenže ono to bolo ešte krajšie než sen. Keď som tam v deň D dorazila, automaticky som sa postavila od pódia napravo k zábranám, pretože tým smerom mali Dubiozáci šatne. Rozhliadala som sa, chvíľu k šatniam, potom po okolí, koľko ľudí sa zbiera a zbiera... až sa nám pohľady stretli s Majou. Bubeníkovou ženou. Poznám ju z instagramu. Usmiala som sa na ňu a ona podišla ku mne:

„Ty si Mária, však?“

„A ty si určite Maja!“

Obe sme sa rozosmiali. Videla, že mám v rukách pripravené papiere na autogramy.

„Daj mi ich, ak chceš,“ povedala Maja, „pôjdem za chalanmi do šatne, nech sa ti všetci podpíšu.“

Nemala som nič proti. Zobrala žlté kartičky a odišla.

Ani nie o dve minúty vybehli z dverí dvaja speváci, Adis a Almir.

„Mária, tu si! Maja nám povedala, že si prišla. Chceš sa odfotiť?“ objali ma ako starú kamošku. Cvak, cvak... odfotili sa aj s inými fanúšikmi a zase sa stratili. Maja vyšla a vrátila mi podpiskarty.

„Počúvaj,“ hovorí Maja, „po koncerte sa vráť na toto miesto, zoberiem ťa dovnútra.“ Aj s Biljanou som cez sms bola dohodnutá na rovnakom programe, takže som lietala vysoko v oblakoch, ako na drogách. Začínal najlepší koncert... s najlepším koncom.

Skákala som bez prestávky. Spievala. Vrieskala. Smiala sa. Keby sa merala hodnota šťastia, prasklo by meradlo. A moment, to všetko natriezvo a načisto, žiadne drogy ani alkohol... Eufória. Explózia. Fantázia.

Po vynikajúcom koncerte som sa so širokým úsmevom postavila na dohodnuté miesto. Fanúšikovia kričali, hlava na hlave sa tlačila pre podpisy. Biljana na niektoré hlavy ukazovala bodyguardovi „tento, ten, táto, aj ten, táto...“ Označovala, koho bodyguard môže pustiť do zákulisia. Boli to väčšinou kamaráti, rodina... a ja.

Vošli sme do menšej sály. Asi tak tridsať ľudí. Nepoznala som tam nikoho, ale bolo mi to úplne fuk. O chvíľku vošiel Vedran, Almir, postupne doniesli asi 8 kartónov plechovkového piva, potom prišli aj ostatní Dubiozáci a boli sme jedna rodina. Rozhovory, fotky, podpisy, smiech, ďalšie pivo... trvalo to asi dve hodiny. Dve nádherné hodiny. S nádhernými chlapíkmi.

Keď sa všetci nabažili fotiek, keď už mal každý vo vrecku podpis a pív veľa nezostalo, spoločnosť sa pomaly rozchádzala. Vyšla som von. Hudobníci začali baliť aparatúru. Maja sedela na schodoch s dvoma ženami.

„Ahojte, môžem si s vami ešte poklábosiť? Mám autobus až o pol piatej ráno,“ a bola hodina  po polnoci. Sedeli sme teda, chalani okolo nás prechádzali s kuframi, gitarami, ktosi zametal plastové poháre a ktosi už štrngal kľúčmi, že je čas odísť. Dodávka s aparatúrou sa zatvorila, polovica Dubiozákov zmizla a ostatní sa chopili svojich kufrov.

„Ideme na hotel, je to tu neďaleko, cez park,“ povedal Almir a zladili sme krok.

„Ja tiež idem cez park a potom na stanicu,“ nuž sme išli pekný kus cesty spolu. Rozprávali sme sa o deťoch, o športe, o koncerte... bola som nadopovaná endorfínmi, chcela som byť s nimi ešte dlho a dlho... ale zároveň som cítila, že v najlepšom treba prestať a nechcela som vyzerať ako vtierka. Prešli sme park a na semafore dohnali ostatných, ktorí čakali na zelenú. Oni za semaforom pokračovali doprava.

„Už sa s tebou rozlúčim, Almir, ja idem doľava,“ hovorila som, čo som ani hovoriť nechcela, ale musela som. Almir pustil kufor, doširoka roztiahol ruky a objal ma. Vtom sa otočil Adis, druhý spevák, neviem odkiaľ v rýchlosti vytiahol žlté tričko a povedal, že je to darček pre mňa. Posledné objatie a keď sa stratili za rohom, musela som sa oprieť o pouličné svetlo, aby som to rozdýchala. Cestou domov som už len plávala v oblakoch.

Včera mali koncert v Poľsku. Potom idú do Španielska a Maďarska. A všade svojim fanúšikom rozdávajú kusisko svojej balkánskej krásy. Viete, všetko sa vám môže splniť, ak si to veľmi želáte a veríte tomu, akoby ste to už mali. A ja si želám dať si raz s nimi aj kávu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?