Autisti

Autor: Mária Vrška | 24.8.2019 o 0:10 | Karma článku: 8,60 | Prečítané:  3393x

Šesť rokov medzi nimi. Vtedy fungovali ešte len experimentálne triedy, v ktorých boli kráľovské podmienky. Dnes si neviem predstaviť, či by som na tú prácu mala nervy.

Skončila som pedagogiku mentálne postihnutých, chcela som ostať v Bratislave, hľadala som prácu. Zobrali ma ako špeciálneho pedagóga do Dúbravky. Hneď na pohovore mi prízvukovali, že potrebujú učiteľov na novovytvorené autistické oddelenie. Previedli ma triedami, vysvetlili základy a hneď som mohla nastúpiť.

Bolo to v roku 2001. Pod palcom to mala skúsená a veľmi šikovná PaedDr. Andrea Šedibová. V Bratislave sa ešte len otvárali experimentálne triedy – dovtedy boli autisti väčšinou pod štítkom inej diagnózy zaradení do tried v tzv. osobitných alebo pomocných školách.

Práca v experimentálnej triede bola super. Fungovalo pravidlo – jeden učiteľ na jedného autistu. Lebo autista je tak špecifický, že trvá zopár mesiacov, kým si človek zvykne na jeho prejavy, spôsob vyjadrovania sa, potreby. Až po zdolaní tejto fázy sme si mohli stanoviť priority, čo je u dieťaťa prvoradé rozvíjať. Mojim prvým úspechom bolo, keď si pätnásťročný chalan po troch mesiacoch nácviku konečne sám zaviazal šnúrky. Učili sme naše deti chodiť na wc, obliekať sa, pripraviť riad na desiatu, ísť na menší nákup. Učili sme ich aj spoznávať a triediť farby, tvary, zvieratá, čísla, písmená. Niektorí sa učili globálne čítať. S „aspergáčmi“ sme toho z učiva zvládli aj viac. Denne mal pedagóg odpracovať päť hodín priamej práce s dieťaťom, bez prestávky, a tri hodiny venovať príprave pomôcok, materiálov, dokumentácii.

Krásna práca, aj keď psychicky náročná. Na dennom poriadku boli nejaké výkyvy – žiak, ktorý utekal zo školy. Mladá dáma, ktorá sa rada vyzliekala. Agresívny bitkár. Anjelik, čo sa ledva pohol k nejakej činnosti. Hyperaktívna vrtuľa s ústami ako mlynček. A jedna srandistka, s ktorou sa dalo na úrovni vtipkovať.

Do práce som chodila rada, už hodinu pred začatím priamej práce. Boli sme skvelý kolektív mladých báb. Najviac ma tešilo, keď dieťa odchádzalo domov s úsmevom a rodič bol spokojný. Ach, rodičia... správali sa k nám veľmi pekne. A obdivovala som ich. Často som si hovorila „bože, ja som s tým dieťaťom len päť hodín a je to ťažké – rodič je s ním doma stále.“

A jedného dňa, v júni 2007, som vošla do riaditeľne a s plačom položila na stôl výpoveď. Lebo ma jeden muž požiadal o ruku a ponúkol život inde. Odsťahovala som sa. Dlho som ešte bola v kontakte s kolegyňami, ktoré mi referovali, ktorý žiak ako napreduje.

Po rokoch sa to však v školstve zmenilo. Vraj je teraz v jednej triede viac autistov a učiteľ je na nich sám, s tým, že má k dispozícii asistenta. Neviem si to predstaviť. Neviem si predstaviť, že jeden by len mlel a mlel, druhý sa ledva pohol, tretí by bol agresívny, štvrtá sa vyzliekala – a ja by som mala spĺnať nejaké stanovené vzdelávacie ciele. Obdivujem všetkých, ktorí to robia. A za akú výplatu...

Keď dnes vidím na ulici zvláštne dieťa, ktoré asi nechodí do bežnej základnej školy, vôbec by sa mi nechcelo vstupovať denne do triedy a venovať sa mu. Preto klobúk dole a veľká úcta predovšetkým rodičom autistov a potom takým dobrým srdciam, aké má:

- Drahuškovo

- Andreas

- Bol raz jeden človek

- Dolinského

- atď, atď, atď...

je vás veľa. A za každý úsmev, ktorý viete vyčarovať na tvári autistu, máte môj obdiv. Moju poklonu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?