Nostrifikácia VŠ diplomu v Srbsku

Autor: Mária Vrška | 4.9.2019 o 10:00 | (upravené 4.9.2019 o 10:14) Karma článku: 2,42 | Prečítané:  881x

Desať rokov som v sebe nosila strašiaka, že si mám dať nostrifikovať diplom. Keď som sa k tomu konečne dokopala a úspešne všetko zakončila, neviem, či mi to teraz nie je aj na prd.

Skončila som špeciálnu pedagogiku v Bratislave. Šesť rokov som v Dúbravke pracovala na autistickom oddelení. A potom bum, muž, žiadosť o ruku a žiadosť o to, aby som sa presťahovala. Do Srbska. Pol roka som rozmýšľala a v jednu bezsennú noc som si povedala – oukej.

Keď som sa zabývala v Starej Pazove (znie to tak slovensky, ale ide o mestečko vo Vojvodine), začala som sa rozhliadať po práci. Srbi odchádzajú za prácou na Slovensko – a toť jedna Slovenka listuje a preklikáva pracovné ponuky v Srbsku. Vtedy sa však písal rok 2008.

Najprv som zamierila do ZŠ hrdinu Janka Čmelíka, kde sa vyučuje po slovensky. Čo viac si môže priať pedagogička prichádzajúca z Bratislavy? Riaditeľ ma hneď vypoklonkoval, že nemajú voľné miesto. Skúšala som to aj v špeciálnej ZŠ, kde sa vyučuje po srbsky. „Da li pričate odlično srpski?“ pýta sa ma pani v kancelárii. „Malo...ne još...“, po pravde odpovedám, že srbsky ešte výborne nerozprávam. Skúšala som to v knižnici. V rádiu, kde majú vysielanie aj po slovensky. Skontaktovala som sa aj s jednou organizáciou tuším z Levíc, ktorá mala v Pazove rozrobený nejaký projekt. Ochota pribrať ma do projektu z ich strany bola, ale keď Levičania odišli, vzdušné zámky veľmi rýchlo popraskali.

Tak som skúšala hľadať prácu v iných vodách. Predavačka v športovej predajni. „Da li pričate srpski?“ opäť sa pýtali. „Da li imate naše državljanstvo?“ Nie, srbské občianstvo ešte nemám. „Da li imate JMBG?“ Čóóóó, oni odo mňa chcú ešte aj špeciálne číslo občana z matriky, jednoducho srbské rodné číslo? Mám len slovenské. „Joj, to nepôjde. Vy máte iný tvar čísla. Ako by som potom vyplnil dokumentáciu, keď musí byť presná?“ opýtal sa ma šéf firmy a odprevadil k dverám. Nechceli ma ani ako opatrovateľku k deťom. Čo ak sa malému anjelikovi niečo stane, ako sa vynájde v neznámom prostredí tá, čo ešte ani poriadne nerozpráva srbsky? Nechceli ma ani do súkromného domu za domácu gazdynku, lebo ak by som odišla v lete na týždeň-dva na Slovensko, preboha, kto by im upratoval a varil? Ani pri sezónnom predaji zmrzliny som neuspela... a po lete prišiel september. Zase som zaklopala do riaditeľne ZŠ hrdinu Janka Čmelíka. Krátky zamietavný rozhovor končil jednou veľmi úprimnou poznámkou riaditeľa: „Mária, pozri, aj keby som mal voľné miesto, nevezmem ťa. Čo by mi potom hovorili ostatní – prečo si zamestnal cudzinku, a nie tuto našu Kaťu, Zuzu?“

Tak veru. Cudzinka, ktorá neovláda výborne srbčinu. Ktorá nemá občianstvo. Nemá JMBG. A nemá nostrifikovaný diplom...

„Musíš si to dať nostrifikovať!“, opakoval manžel.                                                

„Tú nostrifikáciu si musíš urobiť,“ hovorila svokra.

Musíš, musíš, musíš... začala som sa na internete topiť v záplave nezrozumiteľných informácií, čo k tomuto životne dôležitému kroku potrebujem.

„Aj ja som si dával nostrifikovať diplom,“ povedal manžel a v snahe pomôcť mi, vytlačil v cyrilike podrobný zoznam všetkých dokumentov, ktoré musím pozhánať, dať preložiť, dať overiť, zaplatiť horibilnú sumu okolo 700 eur a odniesť osobne kamsi do Belehradu alebo Nového Sadu.

„Čože? Potrebujem syllabusy zo všetkých predmetov od 1. po 5. ročník výšky? Veď je to okolo sto predmetov! Keď som študovala ja, ešte nebola archivácia v počítačoch...“, snažím sa nájsť si výhovorku.

„Musíš!“

Bu-bu-bu. Rodný list. Sobášny list. Pas. Vysvedčenie zo 4. ročníka gymnázia. Osvedčenie o ukončení VŠ štúdia. Samozrejme diplom. Výpis zo študijného o presnom harmonograme štúdia... bolo toho nad moju hlavu. Zo študijného mi odpísali, že syllabusy nemajú archivované. Jediné, čo mi môžu poslať, je rozvrh predmetov podľa ročníkov, či išlo o zápis, skúšku alebo prax a dosiahnutý výsledok vo forme známky.

„Dobre,“ odpisujem do Bratislavy. „Prosím si to.“

„Uhraďte 20 eur na náš účet,“ znela odpoveď.

Zháňať dokumenty na nostrifikáciu sa pre mňa stalo strašiakom. Obracať sa na rôzne úrady, čakať na srbské občianstvo, platiť poplatky, ani úradná prekladateľka nebola lacná. Medzičasom som otehotnela raz. Potom druhýkrát. Každý september som telefonovala riaditeľovi ZŠ.

„Môžem za vami prísť?“ pýtam sa.

„A o čo ide?“ pýta sa on.

„O zamestnanie.“

„Tak to nemôžete,“ ohradí sa a keď si uvedomí svoj nevľúdny tón, doplní: „Teda na kávičku môžete prísť, ale prácu pre vás nemáme, ani nebudeme mať.“

Kašlem ja na celé školstvo, aj nostrifikáciu. Nakoniec som si v 2015 našla prácu ako šéfredaktorka detského vojvodinského časopisu, ktorý vychádza v slovenčine. Síce vydavateľstvo bolo 60 km od nás, ale všetko sa aj tak vybavovalo mailami a telefónom. A potom v 2018 som začala pracovať v našom mestečku, v lokálnej rádiotelevízii, v slovenskej redakcii. Práca snov, aj keď za malý plat. Diplom ostal zaprášený kdesi v škatuli pod stolom.

 

Pred 2 rokmi som bola v ZŠ čosi vybaviť kvôli synovi, už žiakovi. Čakala som na chodbe na nejaký papier, keď tu zrazu okolo mňa prešiel riaditeľ. Zastavil sa, cúvol ku mne dva kroky a že ako sa mám. A ako sa staršiemu synovi páči v škole. A či zapisujem aj mladšieho. A či už mám občianstvo. A či už mám nostrifikáciu. Lebo im vypadla nejaká učiteľka a keby som chcela, môžem nastúpiť hneď zajtra.

„Nemám ešte nostrifikáciu, je okolo toho strašne veľa papierovačiek,“ povedala som prekvapene.

„Keby ste chceli pracovať u nás, nostrifikáciu určite budeme potrebovať,“ povedal riaditeľ prívetivo. Vraj odkedy sa stal otcom, nie je taký tvrdý. Hneď mi aj poradil: „Máme tu jednu mladú učiteľku, robila si nostrifikáciu pred rokom, dám vám na ňu číslo.“

Roky som tajne dúfala, že Srbsko raz vstúpi do Únie alebo sa aspoň prijmú nejaké predvstupové dohody a nostrifikácia viac nebude potrebná. Nestalo sa. Pozvala som teda učiteľlu na kávu a zverila sa jej s mojim strašiakom. Bola veľmi milá, povzbudivá, povedala, že časom sa zmenil úrad, na ktorom sa overenie diplomu vykonáva, že ani poplatok už nie je taký strašný  (je rozdiel 700 eur a 70 eur). Poslala mi link na Agentúru pre kvalifikácie v Srbsku, kde som v latinke našla všetko. Čomu som nerozumela, učiteľka ochotne vysvetlila. S jej podporou som zvládla dať dokopy kilo papierov. Vysvetlila mi, ako si mám objednať termín na Ministerstve školstva.

Odišla som tam 30. júna 2018. Dostala som poradové číslo a čakala. V kancelárii Ministerstva som osobne predala všetky dokumenty, originál diplomu k nahliadnutiu a vyplatený šek. „Ďakujeme, to je všetko, my sa vám ozveme,“ povedala úradníčka.

Desať rokov som sa bála tohto procesu a nakoniec to zoči-voči trvalo desať minút. Na obálku v schránke s rozhodnutím, že mi diplom získaný v zahraničí v plnom rozsahu uznávajú aj na území Srbska, som si však ešte musela počkať. Tri mesiace, šesť mesiacov, rok. Vedela som, že to trvá tak dlho. Rok, kým odborníci vyhrabú moje papiere zo šanónu a dajú pečiatku. Chcela by som vidieť, či tie dokumenty aj podrobne čítali.

Do schránky mi prišiel trojstránkový lajster s pečiatkou. Nostrifikované. Hurááá! Píše sa rok 2019 a ja sa hrdím týmto kúskom papiera. Je v tom len jeden háčik – že už pracujem v rádiotelevízii, kde som nesmierne šťastná a spokojná. Do školstva by som sa vrátiť nechcela. Už ma neláka stáť pred tabuľou a učiť. Móóóóžno, keby mi ponúkli vynikajúci plat a výhodné časové podmienky, móóóžno by som to vzala v hlave na pretras. Inak nie. A dokonca si myslím, že ak by v budúcnosti taká situácia náhodou nastala, že by som pracovala v škole – to už Srbsko hádam aj bude v Únii a diplom sa tu bude rovnocenne uznávať aj bez „strašiakovej“ nostrifikácie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Výbuch plynu v prešovskej bytovke má zatiaľ päť obetí

Na miesto výbuchu smeruje premiér Peter Pellegrini

Kočnerova Threema: Sudca Sklenka sa vzdal funkcie

S mafiánom Kočnerom si cez Threemu vymenili vyše 8000 správ.

Andreja Kisku obvinili v súvislosti s firmou KTAG

Je to politická kampaň, reaguje Kiska.


Už ste čítali?