Ako jedna otázka zmenila môj život

Autor: Mária Vrška | 20.9.2019 o 9:56 | (upravené 20.9.2019 o 10:06) Karma článku: 4,64 | Prečítané:  1859x

Bolo to niekedy v lete 2006. V Botanickej záhrade v Bratislave. Prechádzala som sa tam s kamošom a to, na čo sa ma opýtal, zrútilo celý môj dovtedajší svet.

Ono... história siaha až do februára 1999. Mlynská dolina, krčma Mlyn. Večer. Išla som si k baru objednať pivo a musela som prejsť okolo skupinky stojacich chalanov. S jedným z nich sa nám stretli pohľady. Len nakrátko, ale... bol to pohľad, ktorý sa nedá opísať slovami. V energii medzi nami bol zrazu celý vesmír. Hlboký, silný, dychberúci živý vesmír. Kým som pila pivo, prisadol si ku mne. Volajme ho Záhadný. Po krátkej konverzácii som odišla, akoby ten pohľad medzi nami ani nič neznamenal...

Občas sme sa potom náhodne stretávali. On mal svoju partiu, ja svoju. A nepovedala by som, že sme boli rovnaké krvné skupiny. Mlynská dolina je však malá, takže sme z času na čas vnímali jeden druhého, niekedy prehodili pár slov, sadli si pod bilbordy na pivo. Jeho slovenčina bola iná. S príchuťou toto vesmírneho pohľadu. A pohľad mal silný, jeho oči prenikali až dovnútra duše.

Vtedy som veľmi nevedela, kde je Vojvodina, že u nich bola vojna a prečo hovorí po slovensky inak. Ale vedela som, že je to zvláštny človek, zaujímavý, tajomný, vnútorne silný, vymykal sa z davu. Bol proste Záhadný. Cítila som medzi nami zvláštnu blízkosť, že tento človek mi je čímsi vzácny, výnimočný, hodnotný. No jeho prítomnosť som ani veľmi nevyhľadávala, lebo bol iný ako chalani z našej partie.

Potom odišiel. Vrátil sa domov, kde doštudoval vysokú školu. Občas sme si vymenili list. Keď som mu písala, pero som držala ako perlu, ktorou idem zvečniť energiu slov pre takú krásnu bytosť, takú blízku... a predsa mi bol aj akoby ľahostajný. Nikdy som nesmútila, že odišiel, že mi chýba, že ho už neuvidím. Stačilo mi vedieť, že je.

V lete 2006 sa ozval. Chcel prísť do Bratislavy, či sa môžeme vidieť. Jasné! Tešila som sa, že ho po rokoch opäť uvidím a dáme si pivo. Sadli sme si na Dunaj do Marka Twaina. Tá energia... zase zvláštna, príjemno-tajomná, hlboká, iná... Bol iný než tisíc chlapcov naokolo.

Chcel sa stretnúť aj na druhý deň. Aj na tretí. Bolo mi to divné. Prišiel nakrátko, má tu lepších kamarátov než som ja, prečo nechce tráviť dni radšej s nimi? Začalo mi to byť aj trochu nepríjemné... no napriek všetkému som sa s ním chcela stretávať. Čosi ma ťahalo k tejto záhadnej energii, i keď som jej nebola naplno otvorená... A tak sme raz kráčali chodníkom Botanickej záhrady. Sadli sme si na lavičku. On po chvíľke vstal, kľakol si na koleno a opýtal sa: „Chceš sa stať mojou ženou?“

Sánka mi spadla až k zemskému jadru. Asi som aj prestala dýchať a určite som onemela. Povedal, že odpoveď nechce hneď. Že budem mať na rozmyslenie toľko času, koľko potrebujem. Hoci aj mesiace, roky... a potom odišiel. Vrátil sa do Srbska, na vojvodinskú Dolnú zem.

A ja som sa vrátila do bytu, k Michalovi, s ktorým som žila dva roky. Záhadný o ňom nič nevedel, o takých veciach sme sa nikdy nebavili.

„No čo, zíde z očí, zíde z mysle,“ povedala som si. Zabudnem na celú scénu z Botanickej, zatvorím dvere, zamknem a mám pokoj. Veď je to psychopat, ako ma môže takmer cudzí chlap požiadať o ruku! Lenže... ja som sa absolútne nevedela vrátiť do starých koľají. Do svojho starého života. Záhadný mi tou jednou otázkou akoby rozbil mozog na milión čriepkov a ja som si tie čriepky nevedela vôbec vyskladať tak, aby som normálne fungovala ďalej. Zmenila som sa. Bola som depresívna. Ráno som vstala a cítila som, že neviem, kto som. Že neviem, čo si mám myslieť. Že neviem, čo to všetko malo znamenať. Že neviem, ako ďalej žiť. Michal bol dobrý človek, nikdy mi neublížil, plánovali sme žiť spolu... ale ja som v tomto stave nemohla. Aj keď som ho mala rada, chcela som, aby sme sa rozišli. Bola jeseň. Chladné rána. Farby okolo mňa len znásobovali silu depresií.

A potom som v jedno ráno, ako vždy, cestovala do práce prázdnou električkou z Karlovky do Dúbravky. Prázdnou, lebo natrieskané električky chodili z Dúbravky do centra... Sedela som v druhom vagóne, na ľavej strane pri okne. Prechádzali sme okolo Juventy. Rozmýšľala som, že je možno čas zájsť za psychológom. Nevedela som sa ďalej vysporiadať sama so sebou, celé dni som v hlave nosila len rozbité črepy starého života, ktoré som si nedokázala vyskladať do nejakého obrazu.

Zrazu na mňa spoza Juventy zasvietil silný, jasný lúč slnka. Priamo do tváre. V chladnom sychravom ráne to bolo ako teplé pohladenie. Hneď, ako sa ma lúč dotkol, som vo svojom vnútri začula čistý, upokojujúci hlas:

„Prečo to všetko chceš niesť sama? Prečo sa tak trápiš? Ak chceš, daj mi tú ťarchu, aby som ju niesol s tebou...“

Ohúrilo ma to. Prekvapilo. Potešilo... Bože, ak naozaj existuješ, ak ozaj Si, tak tu máš všetko, dávam Ti to všetko a rob, čo chceš...

Od tohto momentu som sa cítila ako v hustej, zarastenej džungli a predo mnou sa steblo po steble odkrýva cesta. Krok po kroku som išla. A bola som presvedčená, že je to tá správna cesta pre mňa...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Výbuch plynu v prešovskej bytovke má zatiaľ päť obetí

Na miesto výbuchu smeruje premiér Peter Pellegrini

Kočnerova Threema: Sudca Sklenka sa vzdal funkcie

S mafiánom Kočnerom si cez Threemu vymenili vyše 8000 správ.

Andreja Kisku obvinili v súvislosti s firmou KTAG

Je to politická kampaň, reaguje Kiska.


Už ste čítali?