Blázni v práci

Autor: Mária Vrška | 4.10.2019 o 23:47 | Karma článku: 2,07 | Prečítané:  716x

Vraj som bola jediná, ktorá do práce doniesla koláče preto, lebo oslavovala prvé výročie od podpísania pracovnej zmluvy. Robím so samými bláznami a vôbec by mi nevadilo, keby mi tam dali aj posteľ a vankúš.

Doobeda si vždy riešim súkromné veci. Práčka, nákup, varenie, niekedy deti a domáce... a ledva čakám, kým odbije trinásť tridsať, aby som si už vzala tašku a zabuchla dvere. V práci musím sedieť od druhej. Najprv dám variť vodu na kávu a poupratujem si brajgel pred počítačom, ktorý tam narobili kolegovia doobeda. Máme jednu malú redakciu a keď je „gužva“, sedíme tam aj siedmi – ôsmi. Kým preklikávam dnešné aktuality, píšem a prekladám správy, preberám materiál od kolegov, otváram maily, prezerám videonahrávky z terénov, kontrolujem pravopis v e-slovníku, konvertujem cyriliku do latinky... kým to robím, počúvam dialógy kolegov. Každý s každým sa päť minút smeje, päť minút hašterí, päť minút ohovára, niekedy sa aj kričí na plné hrdlo a padajú akože urážky na adresu národnosti či výšky IQ – no nikto sa naozaj neurazí, nikto sa nebije, všetci sme kamoši na jednej lodi. A keď sú hlavné správy hotové, stres sa zmierňuje a už spoza stolov počuť rehot, spev, potom zase sústredené ticho, pracovné výkriky a zvonenia telefónov.

„Dejan, na tie zahlášky chcem skúsiť zelené pozadie,“ navrhujem strihačovi nový look relácie.

„Ani za svet!“

„Prečo?“

„Čo ti to napadlo za blbosť? Ja to robiť nebudem, veď to by bol otrasný záber!“

„Ale prečo? Chcem to aspoň skúsiť...“ opriem si hlavu o stenu, zaklipkám očami a čakám...

„Ale načo? Hovorím ti, že je to hovadina. Bude to vyzerať hrozne. Umelo. Rob to po starom a neotravuj,“ hovorí mi vážne. Nedám sa. Skúsim s kameramanom jeden skúšobný záber a žiadam Dejana, aby mi do pozadia vložil jesennú fotku. Zježia sa mu všetky chlpy a kričí:

„Hovorím ti, že to bude blbé! No pozri sa na tie tiene, pozri, ako máš zle osvetlenú tvár, nemáme na toto vhodné svetlá, pozri, ako to vyzerá!“ rozčuľuje sa ešte hodnú chvíľu a už-už mu chcem naletieť. Pozriem na kameramana a hneď mi je jasné, že on má iný názor. Všetky zahlášky urobím pred zeleným pozadím a bez slova nechám Dejana, nech  pracuje na fotkách. Najprv zúri, frfle popod nos, potom sa koncentrovane stíši a na druhý deň sa mi pred kolegami vysmieva, aká som trúba, keď mám také otrasné zábery. Nehnevám sa, vôbec. Smejem sa s ním a som mu vďačná, že napriek horekovaniu a lamentovaniu to spravil tak, ako som chcela.

Každý deň zažívame za vrece podobných situácií. Hašteríme sa kvôli terénom. Kvôli termínom. Kvôli meškaniu čohosi, kvôli nedorozumeniam, kvôli prehadzovaniu povinností z jedného pleca na druhé, kvôli chybičkám na obrazovke, kvôli farbe košele, hluku, jedlu, neumytému riadu... Milujem to. To striedanie situácií a nálad, ktoré sa počas jednej hodiny zmenia aj päťkrát. Niekto sa na teba vyvrieska, kričí, útočí, ostatní sa smejú, až sa nakoniec smeješ aj ty a začne vrieskať druhý na tretieho. Potom sa rozbalia keksy, kto fajčí, ide na cigu, kto musí – pracuje, kto nemusí – robí sa, že pracuje. Slobo tancuje. Goca telefonuje s neterou. Zdenka nervózne vybavuje nové terény. Druhá Zdenka mi čosi šepká. Zoran má v každom vrecku kilo vtipov. Ivan píše na tabuľu gramatické poučky zo srbčiny, aby som konečne rozprávala ako sa patrí. Milujem to. Ten stres, keď sa ide na terén a ja poriadne neviem, koho tam mám hľadať a na čo sa ho spýtať. Ten stres, keď do hodiny musím odoslať príspevok do Nového Sadu a ešte nemám hotové ani offy. Stres, že ešte treba do rádia pripraviť kopec príspevkov. Že som neskontrolovala výsledok a už to má ísť do éteru.  A keď sa vlna stresu odplaví, zase prídu na rad vtipy, urážky, hádky, ohováranie, smiech a ťukanie si na čelo.

Keby som mohla, spala by som tam. Občas sa stáva, že odchádzam posledná. Zájdem do zadného štúdia, pozatváram okná, zhasnem svetlá. Vypnem všetky počítače, telku, umyjem šálky a pohľadom skontrolujem, či je všetko ok. Potom si vyberiem kľúč na žltej šnúrke, zamknem vchod, zatvorím mreže a kým za sebou zavriem aj bránu z ulice, pozriem sa do dvora našej RTV. Pri srdci mám hrejivý pocit, že toto je miesto, ktoré milujem. Ľudia, ktorých mám rada. Práca, ktorá je ako zo sna...

Zajtra ráno si kolegovia na nástenke nájdu veľký oznam:

„sobota 5. október

od 11.00 do 13.30

pozývam vás všetkých

cez cestu za obchodom

do detskej herne Flamingo

na kávu, džús, občerstvenie.

Syn oslavuje narodky.“

Viem, že tí blázni prídu...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?