Tri roky som viedla detský časopis. Rada som dávala priestor novým, mladým autorom, lebo jednou z úloh časopisu je aj vyhľadávať a podporovať nové talenty. Začal si to všímať jeden starší pánko, grafoman, ktorý je presvedčený, že je najlepším spisovateľom vo Vojvodine. Veľmi mu ležalo v žalúdku, že časopis nevedie on, ale nejaká ženská. A že som namiesto jeho super básničiek dala priestor inému textu, ktorý na literárnej súťaži vyhral 1. miesto.
(citujem úryvok jeho mailu):
“…Upozorňujem Vás na mail, ktorý ste mi poslala o tom, aké plány máte z postu, dúfam, dočasnej šéfredaktorky Zorničky, na mesiac máj. Naozaj nerozumiem, z akých pohnútok ste zmenila pôvodný plán. Mali tam byť moje nové básničky, v Zorničke ich však nevidím. Namiesto toho, je tam zdĺhavá, nepodnetná a pre deti prakticky nečitateľná próza o akejsi Chudinke Linke. A skutočnosť, že pod týmto nepodarkom je poznámka o údajnej 1. cene Zorničky , svedčí o takmer patologickom, určite nemiestom, v každom smere subjektívnom presadzovaní vlastných záujmov pod rúškom objektívnych hodnôt… Som definitívne sklamaný Vašim hodnotovým rebríkom a dúfam, že sa čoskoro stanete tým, čím si inak zasluhujete: bežnou, netalentovanou "spisovateľkou" pre deti.”
Maily s podobným, ba ešte tvrdším a kritickejším tónom, som od tohto pánka dostávala často. Bolo v nich až toľko arogancie, že ma chytala žalúdočná nevoľnosť, keď mi od neho v pošte zasvietila nová správa. Raz som uverejnila text, v ktorom autorka opisovala príbeh chlapca na dedine, ten sa s kamarátmi hral v susedovej kukurici, čosi tam vyparatili a na konci prózy sa jednou vetou spomína, že chlapec dostal od otca doma výprask. Hneď nato som dostala mail, hádajte od koho. Citujem:
“…donútil som sa prečítať Bagľašovej prózu. Kto tomu mohol dať cenu? Dokonca prvú. Je to anachrónne, rozvláčne, ťarbavé, nenápadité. Ale najhoršie na celej veci je vari skutočnosť, že tam sa nadľahčeným spôsobom, dokonca akože v "humornom" ladení hovorí o brutálnom telesnom násilí nad deťmi. Niečo podobné som našiel u Kukučkovej v poviedke Chystal som sa na vojenčinu. Čo s tými dievčatami nie je v poriadku? V ktorej dobe ony žijú? TO má byť mladá, nová generácia? Aký je to sedliacky, hrubozrnný, diluviálny "humor", povedzme aj v poviedke Boli sme u starej mamy, tiež Kukučkovej, kde sa "humorný" efekt zakladá na vraždení húsat? Komu je to smiešne? Sadisticky založeným jedincom?...”
Potom som uverejnila báseň od menej známeho autora, v ktorej písal, ako psík často skákal na dvere a nakukoval dnu do domu, chcel vidieť, čo kto v dome robí, stále labkami ťukal na sklo – a v závere básne jeden verš o tom, že psíka v záhrade priviazali k búde. Ďalší mail, citujem:
“…Vy hovoríte o "jemnosti a nehe" ktorú autor akože vložil do básničke o psíkovi??? Je to neuveriteľné: veď je to básnička o týraní zvierat! Máte vy doma psíka? Držíte ho priviazaného na reťazi? Je Vám azda takýto barbarizmus blízky? Protestujem proti propagácii násilia nad deťmi a zvieratami v Zorničke!”
A tak ďalej, a tak ďalej. Tento pánko sa rozhodol, že viesť časopis by mal predsa on, ako skúsenejší, starší pisálek, ktorého názor je vždy správny. Spracoval riaditeľa a hurá, podarilo sa mu to. Odvtedy ma absolútne nekontaktoval.
Riaditeľ zase spracoval mňa, aby som sa im po vyhadzove preboha neotočila chrbtom, lebo práve nemajú jazykovú korektorku. A ja ťapa, že dobre, súhlasila som, že každý mesiac budem komplet rukopis časopisu jazykovo upravovať.
Keď sa mi teraz dostalo do rúk októbrové číslo na opravu, takmer som onemela. Na jednej strane sa totiž objavila pánkova rubrika – a v nej slová: mŕtvola, vraždiaca, odrezaním hlavy, prepichnutím kolom, zavraždil, telo vyhodil, zastrelil, pištoľ zahodil…
Vzbúrila som sa. Teraz som protestovala ja, aby sa takéto slová objavili v detskom časopise pre 1. stupeň ZŠ. Nie je toto propragácia kriminality? Trestných činov? Brutality? Riaditeľ zareagoval ako vždy – zbabelo, mávnutím ruky.
A ja mám morálny problém spolupracovať ďalej s týmito pánmi. V pravidelných mesačných intervaloch sa sama seba pýtam, čo mi táto “spolupráca” dáva. Keby som si vypla srdce, tak tú prácu bez slova robím ďalej. Ale ako môžem byť spokojná s niečím, čo robím bez srdca? A prečo sa na nich jednoducho úplne nevyser… možno je už fakt čas urobiť ten odvážny krok.
Mimochodom, keby sme pánkovi vypli pamäť a nepamätal by si, aké svoje básničky už v časopise uverejnil – a keby sme mu potom tie básne dali prečítať, viete, aký by bol nehorázne pobúrený, čo za debility uverejňujeme?
