Som šťastným človekom, lebo chodím do práce s úsmevom. S radosťou. Ledva čakám, kedy zabuchnem dvere domu, sadnem na bicykel a cestou do práce sa zo žienky domácej pretransformujem na hravú redaktorku.
Len čo si v redakcii zavesím bundu na vešiak, uvarím kávu, sadnem za počítač, otvorím internet, mail, translator, slovník, počasie, čistý word, interné priečinky – a môžem začať. Najprv si pozriem lokálne správy, ktoré do dnešného dátumu nahádzali kolegovia – tie, ktoré potrebujem, skopírujem do čistého wordu a preložím zo srbčiny do slovenčiny. Potom surfujem po vojvodinských stránkach a hľadám aktuality, ktoré sa mi tematicky hodia do vysielania. V dohodnutom čase mi naskočí mail od kolegov z Nového Sadu, kde mi v prílohe posielajú v slovenčine agentúrne správy. Čo robil prezident Vučić, kam odcestovala premiérka Brnabićová a čo nové vyhlásil minister Dačić. Nakoniec počasie, meniny. Uložiť. Pred zrkadlom si za päť minút nahodím make up, lícenku, očné tiene, rúž. Vymením tričko, oblečiem sako. S kameramanom smerujeme do štúdia, správy načítam, nahrávku posunieme kolegom do strižne. Po srbsky im vyznačím, kedy ide aká informácia, aby vedeli správy pokryť obrazovým materiálom. Hotový výsledok musím skontrolovať. Ak je ok, správy sa exportujú do programu vysielania a po odvysielaní premiéry sa zavesia aj na youtube.
A ja idem o poschodie vyššie do rozhlasového štúdia. Tam ma čaká zvuková technička, ktorá má všetko pod palcom. Nadiktuje mi, aké obsahy treba pripraviť, napísať, dokončiť, stiahnuť, prehodiť, prestrihať a keď je všetko pripravené, zasvieti červené svetlo a nahrávame.
Samozrejme, treba chodiť aj na terény. Pri vchodových dverách máme veľkú nástenku, kde si denne zapisujeme podujatia a synchronizujeme sa s kolegami a kameramanmi. Niekedy je terén ráno. Niekedy naobed, večer. V stredu, sobotu, nedeľu. Musím byť flexibilná. Pripravená. Upravená. Milujem ten pozitívny stres a ruch. Napríklad túto sobotu sme tu mali návštevu futbalistov z Púchova. V nedeľu evanjelikov z Opinej. Na teréne sa zoznámime, porozprávame, posmejeme, urobíme rozhovor pred kamerou, ktorý treba v redakcii urýchlene spracovať do príspevku. Treba prepočúvať vyhlášky, napísať offy, označiť pre strihačov minutáž, ktoré časti rozhovoru sa využijú, offy ísť nahrať na mikrofón a v strižni dať všetko dokopy.
Raz týždenne robím reláciu S vami a pre vás. Je to mix príspevkov, čo zaujímavé sa udialo v našej obci za posledný týždeň, sú tu rôzne rozhovory na aktuálnu tému, zostrihy z festivalov, súťaží, predstavení, prezentácií, veľtrhov, prednášok... Denne spotrebujem veľa papiera, aby som si to všetko zaznačila, lebo inak by mi praskla hlava.
Chodím do práce ako do detskej herne. Som vďačná vesmíru, že sa mi otvorili tieto dvere – pretože v mojej práci sú skombinované mnohé moje záľuby. V lokálnej srbskej rádiotelevízii pracujem v slovenskej redakcii, kde denne ako pracovný nástroj používam slovenčinu. Píšem texty, vytváram si vlastné obsahy, pracujem s hlasom, s obrazom, s ľuďmi, učím sa rozlišovať situácie, kedy je potrebná empatia a kedy je vítaný skôr strohý prístup, denne nadväzujem nové a nové známosti a chcem verejnosti odzrkadľovať rôznych ľudí či akcie v tom najlepšom svetle. Chcem informovať, ukazovať, vyzdvihovať, chváliť, povzbudzovať.
Každý deň rovnaký kolotoč. Každý deň však iní ľudia, iné témy, nové príbehy, ďalšie terény. Slovenčina v Srbsku. A keď večer doma všetci zaľahnú a ja si chcem pasívne oddýchnuť, pustím si Inkognito. Nenáročný oddych, päť veselých známych tvárí. Občas sa zasním, že tam sedím aj ja a uvažujem, akú indíciu by som si vymyslela. Je mi jedno, či by ma uhádli, zabavila by som sa s nimi tak či tak. A nakoniec by som im mohla porozprávať o tom, že moja práca je nádherná.