Dopravná nehoda

Autor: Mária Vrška | 24.1.2020 o 21:18 | (upravené 24.1.2020 o 22:05) Karma článku: 6,68 | Prečítané:  863x

Vracala som sa pešo z práce domov, bola už tma. Na križovatke som premýšľala, či zabočím do tichej, tmavšej uličky alebo pôjdem ďalej rovno po hlavnej. Pokračovala som rovno.

V hlave som si skladala koncept pre ďalšie vysielanie, zvolila som si tému „Ako dobre využiť svoj čas“ a zvažovala som, čo všetko zahrniem do obsahu. Aj keď som kráčala po chodníku na hlavnej ulici, všade bol pokoj, neprechádzalo tu veľa áut a mne bolo fajn. Plávala som si v tom večernom tichu a bola som spokojná.

Zrazu po mojej pravici zaznel nejaký zvuk. Silný, ale zároveň tlmený. Ako keď otvoríte fľašu šampusu, počuť „puk“, no bolo to stokrát silnejšie puk. Zároveň tlmené, akoby silu tých zvukových vĺn tlmil pokoj, ktorý tu doteraz vládol. Pomaly som otočila hlavu vpravo. Čas na tých pár sekúnd prestal existovať. Asi sedem metrov odo mňa modré auto prudko pribrzdilo, predný plech sa mu pokrivil, biele auto dostalo zozadu náraz, nekontrolovane prešlo do protismeru, skrútilo doľava a narazilo do kanála. Zase tresk, teraz už o niečo ostrejší. Biely predok sa zdeformoval ako placka z plastelíny, nafúkli na biele airbagy a na chvíľu  nastalo ticho. Ticho bez času. Biele dvere sa otvorili a vystúpil šofér. Nekričal. Nehovoril nič. Aj druhé biele dvere sa otvorili a vyšiel spolujazdec. Bez slov pozeral, aké divadlo sa tu práve odohralo. Šofér siahol do vrecka a v ruke sa mu rozsvietil mobil. Telefonoval. Modré dvere sa otvorili a pomaly vystúpil muž. Bol ticho. Až po chvíľke, keď sa energia dvoch silných nárazov rozptýlila niekde vo vesmíre, začali sa zrelo a rozvážne zhovárať. Žijú. Chodia. Vďakabohu.

Stojím na chodníku a cítim, ako mi po tele koluje adrenalín. Keby som fajčila, zapálim si. Keby som pila, nalejem si. No ja prežívam zvláštny pocit, kedy nahromadenú dávku adrenalínu sa snažím spracovať srdcom a pokojom.  Som šťastná a pokojná. Nič sa nestalo. No zároveň som úplne prebudená, zasiahnutá čistou energiou života, akoby som stála špičkami na konci ihly a uvedomujem si jedinečnú prítomnosť. Nič viac neexistuje.

Svet sa pomaly začína hýbať. Okoloidúce auto spomalí, pes sa rozbreše, z brány domu vyjde človek. Figúrky opäť hrajú. Cítim, že tu už nemám čo stáť. Cítim, že toto boli sekundy, ktoré som absolútne dokonale vedome prežila. Otáčam sa svojim smerom a želám si, aby som čo najčastejšie vedela tak dokonale precítiť prítomnosť. Mám doma viacero kníh o „Moci přítomného okamžiku“. Je to moc, ktorú si počas kolotoča dní málokedy uvedomujeme. Žijeme v minulosti, budúcnosti, plánoch, spomienkach, trápime sa tým, čo bolo a bojíme sa, čo bude. A jediné, čo máme, je prítomný okamih.

Myslím, že si dám dosť záležať na tom, ako v práci pripravím ďalšie vysielanie na tému „Ako dobre využiť svoj čas“...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Krížom a mečom. Dvaja kňazi zasvätili Kotlebu a ĽSNS Bohu a Márii

KBS nesúhlasí s vystúpením kňazov na akcii.

Stĺpček Zuzany Kepplovej

Kotleba vedome búra priečku medzi politikou a náboženstvom

Tomu sa dá čeliť azda len v kostýme Napoleona.


Už ste čítali?