Píšem knihu

Autor: Mária Vrška | 23.2.2020 o 11:11 | (upravené 23.2.2020 o 11:31) Karma článku: 4,94 | Prečítané:  284x

Čakám a verím, že už o mesiac dostanem z jedného úradu dotáciu na vydanie knihy. Bude to však úplne iná kniha než tie štyri, ktoré mi doteraz vyšli.

Tie prvé štyri boli knihy pre deti. Dve vyšli v Bratislave, dve v Srbsku. Raz sa ma ktosi opýtal, aké mám ďalšie ambície v písaní. Tvorba pre deti je teraz u mňa na desiatej koľaji, ale predsa jednu výzvu som si sama dala, lebo som pochopila, že ak v sebe cítim túžbu po niečom, nemôžem čakať a čakať na priaznivé okolnosti, ale tie okolnosti si musím sama privolať, vytvoriť, snívať o nich a robiť kroky. Prvým krokom bolo, že som si v jeseni podala žiadosť o dotáciu. Keďže verím a som presvedčená, že mi ju v marci schvália, druhým krokom je pripraviť texty. A to je tá moja výzva, pohrabať sa v minulosti, vybrať najkrajšie texty, za ktoré sa nemusím hanbiť - a dovoliť svetu, aby cez ne nazrel do mojej duše. Lebo v každej básni je ukrytý obrovský kus môjho pokladu, ktorý nosím v srdci - a má to byť prvá kniha, ktorá nie je pre deti. Okolo dvadsať básní... lenže kto im bude rozumieť? Bude im niekto rozumieť? Preto vždy za básňou pôjde aj príbeh, spojítko medzi prozaikou života a poetikou duše. A k tomu fotky zo súkromného albumu.

 

Kniha sa bude volať Spomienky na Eldorádo

venovaná bude Petre P.

a prvá báseň z dvadsiatich je táto:

 

Vieš to aj ty?                                                                             

 

Len ťažko ti  o tom môžem rozprávať

Pretože vhodné slová

By som musela hľadať až tam, kde sa

Mliečna cesta stráca v nekonečnosti

Vhodné slová bez písmen

Plápolajúce len v tichu srdcobitia

Poznáš to aj ty?

Zatvor už okno, zatvor to, čo je von

A ľahni si vedľa mňa

Najčistejšie ako vieš

Počúvaj, ako sa každá sekunda rozpadáva na prach

A na krídla beztiaže, ktorá sa v tebe rodí

Polož zľahka svoju dušu

Vždy je len prítomnosť

Nič viac neexistuje

Len ťažko ti o tom môžem rozprávať

Cítiš to občas aj ty?

Z jadra nášho bytia prýšti neuchopiteľná sila

Láska v dokonalom svetle

A z nej

I v nej

Rastieme

Keď to viem, viem všetko

 

 

Ako vznikla spomienková báseň

Rok 2000. Bratislava, Mlynská dolina, internát Štúrak. Tretie poschodie. Číslo izby 311. Vonku bolo teplo, viem to, lebo sme na balkóne dlho fajčili. Smiali sme sa. S Petrou som sa nikdy nenudila a ak aj náhodou áno, boli to tie najkrajšie nudenia. Naše duše žili v harmónii, ale predsa bol medzi nami krôčik rozostup, aby sme sa vzájomne neudusili. Dokolaný pár.

Dofajčili sme a vošli do izby, v ktorej znela hudba z magnetofónovej kazety. Nejaká relaxačná, ezoterická, bez slov, len jemné melódie lákajúce človeka, aby sa utíšil a zaplával si v nekonečnom mori vesmíru. Izba voňala ako tisícročné kamene starého chrámu zohriate slnkom, lebo na poličke sa dymilo z vonnej tyčinky zn. Nag Champa. Ľahli sme si na zem a analyzovali obrázok z kalendára, ktorý visel na stene. Hľadali sme na ňom nielen to, čo bolo nakreslené, hľadali sme aj podobrázky, ktoré nikto nevidel, len my dve. Po chvíľke sme stíchli.

„To je nádherná hudba. Počuješ tie jednotlivé tóny?“

„Hej. Počujem, ako sa vo vzduchu rozdelia a každý sa vznáša iným smerom...“

„Presne.“

Vychutnávali sme si jedinečnú prítomnosť, pozerali na biely strop... Pomalým, pokojným hlasom som povedala:

„Skús si položiť svoju dušu na tú melódiu, na tie tóny, nech sa duša vznáša do všetkých smerov, ako tá hudba...“

Obidve sme to urobili.

A zrazu sme s Petrou boli hore pri strope. Naše duše vyšli z tiel, jasne sme cítili, že sa spolu vznášame. Boli sme prekvapené, čo sa deje. Obe naraz sme pozreli dolu na zem, kde sme videli ležať naše dve telá. Veľmi sme sa zľakli.

V tom momente sa duše vrátili do tiel, prudko sme sa posadili a zhlboka rozdýchavali.

„To čo bolo?“

„Ty vole, to čo bolo?!“

Nestihli sme sa ani spamätať, keď niekto zabúchal na dvere. Do izby strčil hlavu Handra. Neviem jeho občianske meno, no všetci ho volali Handra, lebo vraj fetoval chemikálie naliate do handry. Vyzeral ako vlk, čierny hladný vlk, s krátkou briadkou. Nudil sa. Volal nás do Alibaby na pivo.

A my dve sme po mimotelovom zážitku práve také dobré chladené aj potrebovali!

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Šialenstvo a tretia cesta

Buď sa Slovensko vráti ku (ko)existencii s plnou cirkuláciou ľudí, alebo zhynie.


Už ste čítali?