Boh nie je dedko na nebi

Autor: Mária Vrška | 9.8.2020 o 23:05 | Karma článku: 7,40 | Prečítané:  1651x

Ste veriaci? Chodíte do kostola? Ja verím, že tento život je len zrnkom v celom vesmíre a že existuje –ako to naša kultúra nazýva- Boh, no do kostola už nechodím. Nechcem tam už počúvať bu-bu-bu...

Keď som bola malá, ženy v našej rodine ma nútili chodiť do kostola. Vždy v nedeľu a na veľké sviatky. Veď čo by inak povedali susedky? Vyčesaná a oblečená v otrasných šatách a silonkách, musela som stáť rovno, usmievať sa a pravidelne sa prežehnávať. Občas ma aj podplatili, aby som sa naučila verklíkovať novú a novú modlitbu. Raz padla aj facka. Prvé sväté prijímanie bola jednoducho fraška - ako trinásťročnú ma nanútili ísť za krstnú mamu a farár za „kladné vybavenie“ dostal fľašku, dezert, kyticu a štangľu salámy.

V neskoršej puberte už som mnou nebolo rady, tak som v nedeľu ostávala doma. Bola zo mňa ateistka, ako chlapi v našej rodine. Lenže presne v deň mojich osemnástich narodenín som namiesto veľkej párty na chate stála na cintoríne na pohrebe kamarátky, zomrela tragicky. O pol roka nato som bola zhodou okolností na mieste dopravnej nehody a policajti pred mojimi očami odkryli plachtu z dvoch tiel, aby som im pomohla pri identifikácii. O rok neskôr môjmu frajerovi Jankovi zomrel najlepší kamoš, lebo sa štveral na stanici po vagónoch a zasiahol ho prúd. Všetky tieto udalosti ma nasmerovávali k tomu, aby som hľadala odpoveď, čo je to vlastne smrť a či existuje niečo potom. V lete v roku 1998 som zažila najväčší životný šok. Janko v noci šoféroval, oslepilo ho protiidúce auto, vošiel do protismeru a zletel z cesty. Bol namieste mŕtvy.

Dlho som sa z toho spamätávala. Dlho som sa v noci budila, bála som sa pozrieť na hodinky, vedela som, že ukazujú 01.50h. Potila som sa a cítila, že v izbe nie som sama. Cítila som, že vľavo pred posteľou „niečo je“.

A tak som sa vrátila do kostola, teraz už sama a dobrovoľne, hľadať odpoveď – čo sa deje po smrti. Kde je Boh? Hore na nebi, kdesi tam za nebom, vo vesmíre? Prečo dopustí všetky tie bolesti, krivdy, vojny? Časom som si obľúbila taizé modlitby, mládežnícke omše, moderný gospel. Ale stále mi tu čosi nesedelo – nepáčilo sa mi, že musím dodržiavať  „jediné správne“ pravidlá, že nesmiem vynechať nedeľnú omšu, lebo je to hriech, že ak mi má Boh odpustiť - musím chodiť na spoveď a nejakému cudziemu pánkovi priznávať, čo zlé som robila, že Boh aj tresce a môžem ísť do pekla,  že ho musím milovať a klaňať sa mu, lebo inak si nezaslúžim jeho lásku... cirkev, ako organizácia, ktorá si chce udržať moc tým, že sa snaží v ľuďoch vyvolávať strach... hovoríš škaredé slová? bol si neverný?  ukradol si niečo? nepomodlil si sa večer otčenáš? potom si zlý človek, bu-bu-bu a budeš dlho v očistci...

Prestala som chodiť do týchto chrámov. Prečo si pravoslávny veriaci nemôže zobrať v kostole evanjelika? Prečo si jedno náboženstvo myslí, že ich Boh je ten pravý a jediný správny – a nepripúšťa, že iné náboženstvo na druhej strane zemegule môže byť tiež dobré a správne? Prečo mi má niekto niečo zakazovať a prikazovať, aby som akože kráčala po správnej ceste? Čím ďalej, tým viac som mala dojem, že náboženstvo, aké máme v kostoloch, nie je to, čo zasýti môj hlad po poznaní.

Začala som viac čítať. Knihy o sebazdokonalení, o rozvoji sebavedomia, o láske k sebe samému, o duchovnom raste, sile myšlienok, o prítomnom okamihu. Pomaly sa mi začala skladať mozaika a začali do seba zapadať rôzne veci, ktoré som aj čítala v knihách, aj videla v dokumentoch napr. o kvantovej fyzike, aj počúvala v rámci prednášok o NLP, aj čo povedal Jaroslav Dušek alebo Eckhart Tolle ... ale najviac, úplne najviac mi tú mozaiku poskladal Neale Donald Walsh v trilógii Rozhovory s Bohom. Tie knihy som si kúpila pred desiatimi rokmi a stáli a čakali na polici až doteraz, keď som na ne dozrela.

Rozhovory s Bohom – to je konečne niečo, čo ma vnútri mení. V tejto trilógii mi bolo vysvetlené všetko tak jasne a presne a láskavo a presvedčivo, bez dier, ucelene, ako to dokáže len Jednota. Radosť čítať myšlienky v riadkoch, ktoré vás zbavujú strachu, ktoré vám nechávajú slobodu, napĺňajú vás istotou a láskou. Boh nie je dedko na nebi, ktorý dozerá na celý svet, súdi a ľúbi len tých, čo poslúchajú akési  prikázania. Boh nie je niekto oddelený „tam kdesi“ mimo nás. Nie je hore, nemá mužský rod, nič od nás neočakáva a nemôžeme ho svojim správaním uraziť. Nepozná „dobré“ a „zlé“. Vysvetľuje, že jediným cieľom nášho bytia je tvoriť v každom momente prítomnosti svoje JA tak, aby bol človek spokojný s tým, kým je. Boh je v každom z nás, v každej bunke, v každom atóme a preto sme s Ním všetci Jedno.... Je to všadeprítomná energia, presiaknutá vo všetkom v nekonečne, je vždy na našej strane, nech sú tie strany akékoľvek – pretože On je všade, vľavo aj vpravo, v každej bytosti a lásku dáva každému rovnako. Ťažko je to pochopiť našimi hlavami v relatívnom svete, treba to pochopiť srdcom vo sfére absolútna. Ja to tak trochu začínam chápať a je to perfektné poznanie. Je vnútri vo mne, aj všade vôkol mňa a v každom z nás, a dá sa s Ním hovoriť kedykoľvek, ráno aj v noci, v parku aj na záchode, a nech robím, čo chcem - nikdy sa na mňa nehnevá. Peklo neexistuje. Posledný súd neexistuje. Smrť neexistuje. Život nikdy neskončí, len zmení formu, zmení vibrácie, úroveň, poznanie... no navždy pretrvá v Jednote.

Úchvatne ma ovplyvnili tieto knihy, doslova sa ma bytostne dotkli. Keď sa človek osobne v sebe spriatelí s Bohom a pocíti jeho dokonalosť a neohraničenú dobrotu a lásku, a absolútnu prítomnosť, potom vedome kráčať ruka v ruke vpred je to, čo som hľadala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fico spojil Norberta Bödöra s Bonulom, predtým hovoril inak

Zákazky od Bonulu Smer nechce prezradiť.

Dobré ráno

Dobré ráno: Ruskovi za objednávku vraždy spoločníčky hrozí doživotie

Pojednávanie je odročené na február.

Stĺpček Zuzany Kepplovej

Ako Ficovi pes zožral domácu úlohu

Súčasťou pôvabu dobrej výhovorky je, že jej očividná lož skôr pobaví, ako urazí.


Už ste čítali?